Testujeme nový web! Zapoj sa do testovania a napíš nám, ako sa ti páči. kontaktuj@wopss.sk Ďakujeme

Odporúčame

Café Sládkovič: Partia priateľov vybudovala kaviareň v štýle starej Bratislavy

11. marca 2017 | Blog Na kus reči

Autor:

Okrem vône kávy stihol privoňať k právu, opernému spevu i rádiu, navyše precestoval kus sveta. V posledných dvoch rokoch si však doma splnil sen o kaviarni, ktorá je venovaná jednému z predákov slovenskej ľúbostnej literatúry – Andrejovi Sládkovičovi. Reč je o Lukášovi Sládkovičovi, spolumajiteľovi trenčianskej kaviarne Café Sládkovič. Komu Lukáš vďačí za to, že kaviareň vznikla, a prečo sa teší takej popularite nielen medzi miestnymi? A čo majú títo dvaja Sládkovičovci spoločné?

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter
Vlastníš kaviareň na motív jedného zo slovenských štúrovských básnikov. Na Slovensku je už známe napríklad Štúr Café v Bratislave alebo Café Štefánik v Ivanke pri Dunaji. Zaujímavé však je, že máš to isté priezvisko ako tvoj „kaviarenský patrón“.

To áno, on sa však pôvodne volal Andrej Braxatoris, Sládkovič je jeho umelecké meno. Bol evanjelickým kňazom, ktorý pôsobil na strednom Slovensku, a podľa mojich zistení boli moji predkovia v tom čase katolíkmi v úplnej inej časti Slovenska.

Myslím, že ten prienik medzi Andrejom Sládkovičom a mnou je takmer nulový, spoločnú máme zrejme len tú kaviareň (smiech).

Kedy ti napadlo, že by si ju mohol založiť?

Ešte v čase, keď som bol na gymnáziu, som čítal článok od Milana Lasicu. Písal o živote v starej Bratislave, o zaujímavom kaviarenskom živote. O priestoroch s vysokými stropmi, kde sa stretávala inteligencia a umelci, kde páni v klobúkoch pri šálke kávy predebatovali celé popoludnie.

Taká predstava sa mi veľmi páčila a uvažoval som o tom, že by som využil svoje priezvisko pre kaviareň s odkazom k dielam Andreja Sládkoviča. Prišlo mi to ako nádherná myšlienka. Potom však do Bratislavy prišlo Štúr Café a zľakol som sa toho, že by bol tento môj projekt vnímaný ako napodobovanie konkurencie. Vtedy som od myšlienky Café Sládkovič úplne upustil.

Zrejme si sa jej však nevedel vzdať úplne…

Po gymnáziu som na nejaké podnikanie a Sládkoviča veľmi nemyslel. Išiel som sa venovať štúdiu práva a operného spevu do Bratislavy a po štúdiu a krátkej pracovnej skúsenosti som strávil nejaký čas v Afrike.

Najprv som bol šesť mesiacov v Keni, kde som pracoval v domove pre týrané a sexuálne zneužívané deti. Potom som odišiel na mesačnú návštevu k tete, ktorá ako rehoľná sestra pôsobí medzi chudobnými v Etiópii. Následne moje kroky smerovali späť na Slovensko.

Kamaráti z prostredia marketingu mi však radili, že francúzsky štýl by sa v Trenčíne veľmi neujal a že by som mal uvažovať nad niečím, čo je mne samotnému bližšie.

Ako si sa teda vrátil späť k myšlienke o básnickej kaviarni?

Doma som ešte rok pracoval ako právnik v energetike, no zároveň som už začal budovať plán Café Sládkovič. Spočiatku som však uvažoval o francúzskom štýle. Niečo podobné, ako bolo kedysi  čarovné St. Germain ešte na Obchodnej ulici v Bratislave. Kamaráti z prostredia marketingu mi však radili, že francúzsky štýl by sa v Trenčíne veľmi neujal a že by som mal uvažovať nad niečím, čo je mne samotnému bližšie.

Po dlhých úvahách sme však na nič nevedeli prísť, a práve vtedy som im len tak zo žartu spomenul svoju starú a srdcu najbližšiu myšlienku o Sládkovičovi. Pamätám si, že som si na pár minút odskočil. Keď som sa vrátil, priatelia začali rozprávať o tom, že je to dobrý nápad, ktorý stojí za vyskúšanie. Prekvapili ma, no zjavne mali pravdu…

Bolo následné budovanie kaviarne len v tvojej réžii?

Nebolo. Veľmi mi pomohol môj spoločník Filip Briška. Vďaka Filipovi som sa aj viac osmelil. Dodal mi „drive“, ktorý mi spočiatku chýbal, keďže som sa bál a nebol som si v podnikaní taký istý.

Okrem neho sa na Sládkovičovi podieľali moji blízki kamaráti z piaristického gymnázia, ktorí mi pomohli napríklad s architektúrou, výzdobou alebo už spomínaným marketingom. Bez nich by táto kaviareň vzniknúť nemohla. Za ich pomoc som im veľmi vďačný.

V rámci kaviarne si len jej majiteľom a riaditeľom alebo si skúsil napríklad aj prácu baristu?

Nazval by som sa dramaturgom, či managerom, občas aj tým právnikom. Zároveň som zrekonštruoval suterén, preto som bol nejaký čas sám sebe pracovníkom. Baristické záležitosti však nechávam čisto na profesionálov, ktorí sa tomu rozumejú. A som veľmi vďačný, že tam takých mám.

Chceli by sme, aby v jednej miestnosti sedela babka s vnučkou, ktorá práve odohrala besiedku so svojimi husličkami, a tak ju babka za odmenu vzala na koláčik. A pri vedľajšom stole sedia biznismeni…

Čo je podľa teba najväčšou prednosťou Sládkoviča?

Snažíme sa o spájanie, nie o selekciu. Nechceme byť vyčlenení ako hipsterská kaviareň alebo kaviareň pre bohatých manažérov, či iná alternatíva. Chceli by sme, aby v jednej miestnosti sedela babka s vnučkou, ktorá práve odohrala besiedku so svojimi husličkami, a tak ju babka za odmenu vzala na koláčik. A pri vedľajšom stole sedia biznismeni, ktorí si dohadujú kontrakt. Tam v rohu zasa sedia študenti z miestneho gymnázia, ktorí sem prišli po celom dni strávenom v škole.

Mala by to byť teda kaviareň, ktorá spája. Kľúčovou je, samozrejme, kvalita kávy, ktorú ľuďom servírujeme.

Podľa slov Lukáša Sládkoviča sa kaviareň nesnaží vymedziť sa ako alternatíva, prístupná je hocikomu.

Aká by teda podľa teba mala byť kvalitná káva?

Kvalitná káva by mala mať na začiatku dobrého pražiara s dobrou pražiarňou. Ten náš sa volá Peter Szabo zo spoločnosti Coffeein, ktorá s nami tak trošku rástla. Dobrá káva znamená byť akostne dobre hodnotená, dobre a čerstvo upražená a následne dobre pripravená. Poctivo sa teda zameriavame aj na prípravu ako takú.

Priznám sa, že naozajstnú kávu, respektíve espresso bez cukru a bez mlieka, som si prvýkrát vychutnal až vo svojej vlastnej kaviarni. Rozhodne tam podľa mňa nepatrí šľahačka alebo alkohol, ale mali by sme to brať vždy podľa svojich chúťok. Ako sa vraví: proti gustu žiaden dišputát.

Fungujete už takmer dva roky. Ako toto obdobie hodnotíš?

Vyzerá to, že ľudia sú u nás radi a že naša myšlienka má u nich ohlas. Sládkovič teraz už pomaly rastie viac-menej sám a začína žiť vlastným duchom. My len sledujeme, ako sa vyvíja, a trocha to usmerňujeme. Práce a vecí na zlepšovanie je tam, samozrejme, stále veľa.

Chcel by som, aby konkrétne Café Sládkovič bol len v Trenčíne. Aby to bola kaviareň, na ktorú budú hrdí práve Trenčania.

Za kaviarňou je kus práce a zrejme to nebolo vždy jednoduché. Mal si niekedy chuť s tým skončiť?

Naozaj, občas to bolo mimoriadne náročné a nevyhli sme sa nedorozumeniam či nenaplneným očakávaniam. Nie sme milionári, na zariaďovanie kaviarne bolo treba zobrať aj úvery. Taktiež sme museli pristúpiť k mnohým kompromisom a krokom do neznáma. Napriek tomu sme tomuto projektu verili. A potiahli nás i ďalší kamaráti z gymnázia, takže sme doposiaľ všetko ustáli.

Máš s kaviarňou nejaké konkrétne plány do budúcnosti?

Povedal by som, že chceme po každej stránke rásť, i keď je to mimoriadne ťažké. Do budúcnosti sa budeme snažiť prinášať aj viac kultúry pre Trenčanov – možno takej, ktorá je v úzadí.

A čo rozšíriť Sládkoviča po Slovensku?

Nechcel by som túto kaviareň zakladať nikde inde a urobiť z nej nejakú kaviarenskú sieť. Chcel by som, aby konkrétne Café Sládkovič bol len v Trenčíne. Aby to bola kaviareň, na ktorú budú hrdí práve Trenčania.

Spolupracujem však na vzniku iných kaviarní v ďalších slovenských mestách. Samozrejme, platí, že ide o iné koncepty, ako je Café Sládkovič. Naša kaviareň má mať svoje osobité meno.

Kaviareň zdobia citáty zo Sládkovičových diel, ktorých časť visí nad hlavami návštevníkov.

Rozumiem. Ešte sa teda vráťme ku kultúre – už teraz sa organizujú napríklad „cestovateľské stredy“. V čom spočívajú?

Cestovateľské stredy fungujú najmä na jeseň a v zime. Vždy si pozývame niekoho, kto nám rozpráva o nejakej zaujímavej lokalite, ktorú navštívil a kde nejaký čas strávil. Vďaka tomu, že aj ja som precestoval rôzne kúty sveta, som našiel mnohých kamarátov, ktorých k nám teraz volávam. Bolo by skvelé, ak by návštevníkov niekto svojim príbehom inšpiroval k cestovaniu.

Snažíme sa, aby ľudia boli hrdí na to, odkiaľ sú. Aby sa za to nehanbili.

Posilňuje podľa teba kaviareň v návštevníkoch národné povedomie?

Určite, je to jedna z mojich ambícií. Jednak je celá kaviareň v štýle jedného z našich najvýznamnejších štúrovských autorov a úryvky z jeho básní nám zdobia steny. Navyše sa snažíme orientovať sa na produkty, ktoré sú vyrobené na Slovensku. Aj tým sa líšime od iných kaviarní.

V ponuke máme napríklad lokálny med i slovenskú Colu a pivo či iné produkty, ktoré nepochádzajú z nadnárodných potravinových reťazcov. Vyberáme si najmä kvalitné suroviny, ktoré sú z nášho okolia a snažíme sa, aby ľudia boli hrdí na to, odkiaľ sú. Aby sa za to nehanbili.

Ty zrejme patríš k tým ľuďom, ktorí sú hrdí na to, odkiaľ pochádzajú. Páči sa ti na Slovensku?

Vždy sa mi u nás páčilo veľmi veľa vecí, hoci ako mladý slovenský podnikateľ vidím aj veľa výziev na zlepšenie. Veľa času som trávil na horách, takže naše hory sú pre mňa niečím, čo si so Slovenskom hneď spojím.

Taktiež som rád za také typické slovenské vlastnosti, ako sú vďačnosť, bezprostrednosť, humánnosť k blízkemu. Niekto by síce mohol namietať, že ľudia sú aj neprajní a nemajú svoju vlastnú tvár, ale ja som sa u veľa, najmä obyčajných Slovákov, stretol s veľkou láskavosťou. Vždy to asi bude o konkrétnych skúsenostiach či uhle pohľadu. Ten môj je optimistický.

Myslíš, že by Andrej Sládkovič do tejto kaviarne občas zašiel?

Určite áno (smiech). Má tu všetky svoje diela. Steny sú vyzdobené úryvkami z jeho diel, dve miestnosti v kaviarni sa volajú po jeho najznámejších skvostoch: Marína a Detvan. Niektoré vydania diel nám dokonca priniesli samotní návštevníci, tak by mal k dispozícii pár kníh Maríny navyše (smiech).

 

Lukáš, ďakujeme za rozhovor!

 

Lukáš Sládkovič je…

…dvadsaťosemročný právnik a operný spevák, už takmer dva roky sa však mimo iného venuje vedeniu kaviarne Café Sládkovič v Trenčíne, ktorej je spolumajiteľom. Založil ju spolu s Filipom Briškom v júni 2015. Pochádza z dedinky Drietoma pri Trenčíne. Podľa vlastných slov až teraz nachádza krásu slovenského folklóru, vďaka ktorému spoznáva korene svojej domoviny.


 

O autorovi

Pavlína Chalupková

Pavlína Chalupková

“Pochádza „ze Skalice“, a preto je alergická na každý neskalický trdelník, ktorý vidí. Takých je neúrekom i v Brne, kde študuje žurnalistiku s politológiou. Hoci je do Brna zaľúbená, po škole sa plánuje vrátiť na Slovensko a písať. Rada si vychutná poctivé cappuccino v štýle latte art a objavuje nové kaviarne. Miluje muzikály, zahrá si na gitare či keyboarde, veľa spieva a rozpráva. Dáva veciam mená a je presvedčená o tom, že „všetko je super“. Má rada rovnako i inak šialených ľudí, preto sa poteší každému e-mailu, ktorý môžete poslať napavlina.chalupkova@gmail.com

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter
lista

Mohlo by Vás zaujímať