Testujeme nový web! Zapoj sa do testovania a napíš nám, ako sa ti páči. kontaktuj@wopss.sk Ďakujeme

Odporúčame

Ester Wiesnerová: Džezová tvár Slovenska je v USA

6. mája 2016 | Blog Na kus reči

Autor:

Podmanivé tóny hudby a krásny hlas, z ktorého vám naskočia zimomriavky. Ester Wiesnerová ponúka to, čo ste si možno doposiaľ nevedeli ani predstaviť. Slovenské ľudové piesne zaodeté v kabáte amerického džezu. Naše tradície tak ožívajú na pôde jednej z najprestížnejších škôl na svete – Berklee College of Music v Bostone. Prečítajte si, ako sa sen dievčaťa z malého mesta stal skutočnosťou.

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter

Džezová hudba nie je na Slovensku „typickým“ žánrom. Ako si sa dostala k tomu, že sa jej chceš venovať profesionálne?

Džez som mala vždy rada, počúvala som ho a spievala. Všetko, čo som o ňom vedela, som našla len na internete, na školách sa u nás totiž džezový spev vôbec neučí. Hľadala som preto, kde sa len dalo. Googlila som heslá: „Ako spievať džez“ alebo „Čo to je džez“ (smiech). Chodila som za učiteľmi z konzervatória a mala som tisíc otázok. Cez leto som vždy odchádzala na džezové workshopy do zahraničia.

Napokon ma moja mamina prihlásila do súťaže Nové tváre slovenského jazzu. Potajomky poslala moju nahrávku a potom mi iba povedala, že som postúpila do druhého kola súťaže. Skoro som odpadla! Súťaž som ako 16-ročná nakoniec vyhrala, čo odštartovalo moju džezovú kariéru (úsmev).

Džez sa na Slovensku, ako hovoríš, študovať nedá. Nastúpila si teda na konzervatórium…

Bola som mladá, práve v tom veku, keď sa človek hľadá. Pomohlo mi, že som sa presťahovala do Nitry a odišla tak z rodičovskej bubliny. Myslím, že ak by som neodišla z domu už v štrnástich, tak by som sa nikdy neodhodlala odísť do Ameriky. Nemala by som na to odvahu.

Ako sa zrodil nápad odísť do USA? Zvažovala si štúdium spevu v zahraničí už dlhšie?

Chcela som študovať džez, no neverila som, že by sa to mohlo podariť. Od začiatku strednej školy som si zisťovala možnosti štúdia v zahraničí, spravila som si anglický certifikát, chodila som na hodiny hudobnej teórie v angličtine. To, že som sa hlásila do školy do Ameriky, som ale spočiatku nikomu nepovedala. Prijímačky boli v Paríži, tak som si od maminy vypýtala darček k 18. narodeninám – výlet do Francúzska. A keď sme už boli na ceste, tak som jej povedala, prečo tam vlastne ideme. Na prijímačky na Berklee (smiech).

Prečo si o tom nikomu nepovedala? Bála si sa?

Bolo to odo mňa veľmi trúfalé! Berklee je predsa tá najlepšia hudobná škola na svete…

Džezová tvár roka. Tak zneli titulky novín pred pár rokmi, keď iba 16-ročná Ester vyhrala talentovú súťaž. Zdroj: Ester Wiesnerová (archív)

Džezová tvár roka. Tak zneli titulky novín pred pár rokmi, keď iba 16-ročná Ester vyhrala talentovú súťaž. Zdroj: Ester Wiesnerová (archív)

Ako zareagovala mamina, keď si jej oznámila pravý dôvod cesty?

Bola trocha prekvapená, no bola rada. Ocino však spočiatku s mojou umeleckou dráhou nesúhlasil. Práve preto som sa vždy snažila – aby videl, že na to naozaj mám a že to má budúcnosť. Potom, po prijímačkách, už mali veci rýchly spád. Výsledky prišli dva mesiace po tom, ako som bola v Paríži. Myslím, že na Veľkonočný pondelok. Zobudila som sa, zablikal mi e-mail, pozrela som sa naň a vyskočila som z postele. Prijatá!

Bolo niečo, čo ťa mohlo od štúdia na Berklee odradiť?

Problémom boli od začiatku iba financie. Bola som trocha skeptická – univerzity v USA sú neuveriteľne drahé. No povedala som si, že to musím skúsiť. Bolo by strašné, ak by som nemohla nastúpiť na Berklee iba kvôli peniazom. Snažila som sa ich teda zohnať, kde sa len dalo. Každý deň som skúsila zavolať alebo napísať e-mail aspoň desiatim ľuďom, ktorí by mi mohli pomôcť. Posunúť ma, podporiť. Dať mi kontakt na nejakú organizáciu, ktorá sa venuje študentom v zahraničí.

Takýmto spôsobom sa mi podarilo našetriť na jeden semester – s tým som aj odchádzala do Ameriky. Bola som pripravená sa po pár mesiacoch vrátiť späť, no s pocitom, že som si vyskúšala, aké to je študovať na najlepšej hudobnej škole na svete. Stálo by to za to, aj ak by som mala v USA stráviť iba štyri mesiace.

Na prvý semester sa ti podarilo našetriť. Nakoniec si v USA už tretí rok, boli za tým ďalšie stovky e-mailov?

Počas štúdia sa mi podarilo nájsť ďalšieho sponzora, ktorý mi pomohol s druhým semestrom. Na ten tretí som dostala grant od slovenskej organizácie LEAF, ktorá pomáha študentom v zahraničí. A na štvrtý semester som získala plné štipendium od školy. Môžem teda štúdium spokojne dokončiť (úsmev).

Na Berklee som si uvedomila, aká je moja najväčšia výhoda ako džezovej speváčky. Slovensko. Moje korene, tradície a naša kultúra sú to, čo nikto iný nemá, nepozná a na čo je zvedavý.

Nebála si sa odísť len tak, sama a do neznáma?

Berklee bola pre mňa splneným snom, pozerala som sa na ňu s túžbou už od prvého ročníka na strednej škole. A keď to prišlo, nebol priestor pre strach. S nadhľadom hovorím, že mi bolo skutočne jedno, či budem spať na chodníku, či budem mať čo jesť. Bola som tam. Konečne som mohla stretnúť tých úžasných ľudí, robiť to, čo som si celé roky iba hľadala na internete.

V čom je tvoja škola výnimočná? Čo je na nej to „svetové“?

Študuje sa tu naozaj všetko, aj to, čo by ste nepovedali. Napríklad kompozícia hudby k videohrám. Muzikoterapia. Opravovanie hudobných nástrojov. Hudobná produkcia. A hodiny si môžem zobrať z ktoréhokoľvek odboru a zamerať sa na čokoľvek chcem. Aj na tie najatypickejšie veci. Mám napríklad aj kombináciu indickej hudby s džezom.

Nemusela som pritom prísť na Berklee s tým, že viem, čo chcem študovať. Odbor som si vybrala až na škole, mohla som si ho skúsiť, a ak by sa mi náhodou nepáčil, mala by som možnosť zmeniť ho. A potom znova, aj ďalšie dva razy, kým by som nenašla ten, ktorý by mi vyhovoval.

Ester sa v Bostone začala opäť venovať aj ľudovej hudbe, tentoraz však s prímesou džezu. Foto: Vanda Samadržijová

Ester sa v Bostone začala opäť venovať aj ľudovej hudbe, tentoraz však s prímesou džezu. Foto: Vanda Samadržijová

Pamätáš si svoj úplne prvý deň na Berklee?

Hneď prvý deň sme mali džezový recitál, mohli sme si na ňom zaspievať, ak sme chceli. Keď sa obzriem spätne, tak netuším, čo to do mňa vošlo, no ruka mi vystrelila hore. Ja idem! Prvýkrát som vtedy zažila americké publikum, ktoré tlieska pri každom vyššom tóne a je nadšené už len z toho, že spevák vyjde na pódium. Dosiaľ nepoznaný pocit.

No práve vďaka tomuto odvážnemu rozhodnutiu si ma zapamätalo mnoho spolužiakov. Tak som sa zapísala do ich pamätí, ešte týždne potom ma oslovovali ako dievča, ktoré vyšlo na pódium hneď v prvý deň.

Je nejaký rozdiel medzi americkým a slovenským publikom?

Američania sú určite hlučnejší, dodávajú spevákom akoby väčší pocit podpory. Niekedy mám však pocit, že je to prehnané a tlieska sa naozaj za všetko. Na Slovensku sú naopak poslucháči kritickejší, čo však nemusí byť hneď zlé. Tiež by ale spevákovi na pódiu lepšie padlo, keby boli Slováci prajnejší.

Myslíš, že je džez za Veľkou mlákou populárnejší ako na Slovensku?

Asi áno. No hlavne, je to inak vnímané, pre USA je džez synonymom ľudovej hudby. Ľudia sa idú pozrieť naň ako na niečo tradičné, americké. Naopak, u nás je to skôr vnímané ako čosi intelektuálne, vhodné skôr do bratislavských kaviarní.

Sama sa pritom snažíš spájať slovenskú hudbu s tou americkou. Príkladom môže byť niekoľko tvojich piesní, ktoré sú džezovými verziami slovenského folklóru. Ako vznikol tento nápad?

Na Berklee som si uvedomila, aká je moja najväčšia výhoda ako džezovej speváčky. Slovensko. Moje korene, tradície a naša kultúra sú to, čo nikto iný nemá, nepozná a na čo je zvedavý. Jazyk, ktorým nehovorí nikto, okrem malej krajinky uprostred Európy. Začala som byť neuveriteľne hrdá na to, odkiaľ som. Vrátila som sa preto naspäť k spievaniu ľudových piesní, ktorým som sa venovala ešte ako maličká, z lavíc základnej školy. Skombinovala som ich s džezom. Reakcie miestnych? Exotika!

Mojim veľkým snom je založiť medzinárodnú hudobnú školu v strednej Európe. Chcela by som priniesť na Slovensko viac možností.

Plánuješ sa venovať ľudovej hudbe aj v budúcnosti?

Určite áno, no rovnako ma zaujímajú aj iné smery. Napríklad netradičné hudobné nástroje. Nedávno som s kamarátom naspievala pieseň, pri ktorej ma doprevádzal hrou na škatuli na pizzu.

Sleduješ aj aktuálne hudobné trendy na Slovensku? Čo si myslíš o našej produkcii?

Veľmi ma teší súčasná hipsterská scéna. Niežeby som preferovala koncept, že všetko alternatívne je dobré, no páči sa mi, že Slováci sú čoraz viac otvorení niečomu, čo nepočúvali odmalička. Že nie je na ich hudobnom zozname iba diskotéková piatková hudba.

Začala si s komponovaním vlastných skladieb. Čo je pri tom to najdôležitejšie?  

Dobrá emócia. Niekedy len tak zastanem v tom, čo robím a utekám ku klavíru. Hovorím si: „Toto je skvelá emócia, takto sa opäť dlho nebudem cítiť!“ Nie som ten typ, ktorý by skladal „mozgovo“, cielene s využívaním nejakých techník. Skôr ma inšpiruje život na ulici, zaujímavé drobnosti, ktoré si všimnem. Potom si to rýchlo snažím zapísať do poznámkového bloku a neskôr skladám tak, ako to cítim.

Naposledy ma tak zaujal jeden klavirista v New Yorku, ktorý hral naozaj fantasticky. Chodili okolo neho desiatky Newyorčanov, no nikto sa na neho ani len nepozrel, všetci sa niekam ponáhľali. Všimli si ho iba dvaja ľudia. Jeden z nich bol autistický chlapec, ktorý začal na klavírnu hudbu tancovať a od radosti bol celý bez seba. Druhý bol bezdomovec, ktorý si sadol oproti a začal kopírovať pohyby klavíristu. Akoby sám hral, iba miesto piana pohyboval prstami po múriku.

Vtedy ma to veľmi zasiahlo. Uvedomila som si, že ľudia, ktorých by sme si normálne ani len nevšimli, sú omnoho pozornejší k svojmu okoliu, ako my, tí „dokonalí“, úspešní a zodpovední. Pri tom všetkom chaose sa niekedy zabúdame okolo seba poobzerať. Škoda.

Spevácka kariéra nie je to jediné, po čom Ester túži. Učiteľstvo a dobrovoľnícka práca sú ďalšími aktivitami na zozname. Foto: Vanda Samardžijová

Spevácka kariéra nie je to jediné, po čom Ester túži. Učiteľstvo a dobrovoľnícka práca sú ďalšími aktivitami na zozname. Foto: Vanda Samardžijová

Je kariéra džezovej speváčky to, čomu by si sa chcela venovať ešte niekoľko ďalších rokov?

Nechcem iba spievať. Práve preto som si posledné dva roky dokončovala popri štúdiu v USA aj pedagogické minimum na konzervatóriu v Nitre. Zakaždým, keď som prišla z Ameriky domov, išla som rovno na skúšky. Chcela by som sa totiž stať pedagógom. Mám pocit, že tak môžem pomôcť dokonca viac ako spevom. Mňa samú učitelia veľmi ovplyvnili, chcela by som podobné skúsenosti odovzdať aj ďalším.

Už teraz pomáham stredoškolákom pri výbere vysokej školy či ich ďalšej kariéry prostredníctvom mentoringového programu nadácie LEAF. Rovnako aj doučujem spev, pomáham spoluorganizovať letné tábory. Túto zimu odchádzam na dva týždne učiť do južnej Afriky. V budúcnosti sa mi rysuje semester učenia na škole v Malajzii (úsmev).

Máš aj nejakú konkrétnu víziu, ako pomôcť?

Mojim veľkým snom je založiť medzinárodnú hudobnú školu v strednej Európe. Chcela by som priniesť na Slovensko viac možností. Aby sa u nás dala študovať hudba tak, ako v zahraničí. No a keď som o tomto cieli hovorila riaditeľovi sesterských škôl Berklee, ponúkol mi skúsiť pracovať na určitý čas v nejakej z nich, aby som zistila, ako to funguje. Tak padol návrh ísť učiť do Malajzie.

Mentorovanie dá žiakom naozaj mnoho. Čo nové si sa prostredníctvom tohto programu ale dozvedela ty ako mentorka?

Zistila som, akú silu má obyčajné dobré slovo. Povzbudenie. Človek môže veľa získať už len tým, keď zahodí strach. Keď si uvedomí, že to najhoršie, čo sa môže stať, je, že niečo nespraví. A tam sa svet predsa nekončí. Stačí sa porozprávať s ľuďmi, ktorí sú úspešní, darí sa im a robia to, čo milujú. Vieš, čo povedia? Že celý úspech je o tom, že niekam chodia, skúšajú a pracujú.

Samozrejme, nie vždy sa všetko podarí. No toho, čo vyjde, sa chytia a idú. A presne o to sa snažím aj ja. Všade, kde sa mi otvoria dvere, vojdem. Za vyskúšanie predsa nič nedám.

Kľúčové je teda nerobiť si ťažkú hlavu z neúspechu?

Samozrejme. Jednoducho sa tým, čo sa mi nepodarí, nezaoberám. Každá príležitosť ti niečo prinesie. Možno si ťa niekto všimne, možno spoznáš človeka, ktorý ti dá do života naozaj veľa. Možno sa naučíš niečo nové. A možno sa iba poučíš z chyby – no aj to je veľmi dôležité.

To, čomu sa venujem, je úžasné, no stále to je iba práca a hudba. Sú aj dôležitejšie veci. Vzťahy s ľuďmi. S rodinou, s blízkymi priateľmi, s Bohom.

Hovoríš o prekonávaní neúspechov. Je niečo, čo sa ti niekedy napriek veľkej snahe nepodarilo?

Na škole máme inštitút, kde je TOP 40 džezových hudobníkov z celej univerzity, ktorí sú trénovaní tými najlepšími lektormi. Chodia hrať po celom svete, kde reprezentujú školu. Dvakrát som sa tam snažila dostať, avšak nepodarilo sa mi to ani raz. No nevzdávam sa. Tento rok to idem skúsiť znova. Verím, že ocenia moju snahu. Najmä keď uvidia, že aj po dvojnásobnom odmietnutí prídem tretíkrát.

Čo robíš vo voľnom čase? Máš vôbec nejaký pri všetkých svojich aktivitách?

Každé ráno si vyčlením hodinku iba pre seba. Cvičím. Modlím sa. Nejako sa skúšam odreagovať. Pripravujem sa na deň, ktorý je predo mnou. Musím sa priznať, voľný čas nachádzam iba veľmi ťažko. Asi ani žiaden nemám. V podstate to, čo robím, je kombináciou záľuby a školy – zapĺňa mi to preto všetok čas. Napríklad aj keď som vonku s kamarátmi, väčšinu času si spievame, bavíme sa o hudbe, analyzujeme to, čo sa hrá práve v rádiu a píšeme noty po servítkoch v reštauráciách.

To, čomu sa venujem, je úžasné, no stále to je iba práca a hudba. Sú aj dôležitejšie veci. Vzťahy s ľuďmi. S rodinou, s blízkymi priateľmi, s Bohom. Veľmi by ma preto mrzelo, keby sa honba za úspechom stala pre mňa životnou prioritou.

Pamätáš si na nejaký impulz, ktorý ťa primäl prehodnotiť priority v živote?

Mala som koncert aj v nitrianskej ženskej väznici. Predstav si komunistickú jedáleň plnú väzenkýň v rovnakých oblečeniach, ktoré si ťa prišli vypočuť. Bolo to naozaj zvláštne. Rozprávala som sa s nimi, boli veľmi otvorené, priateľské. Práve po tomto koncerte som sa zastavila a premýšľala o tom, na čom v živote skutočne záleží.

Uvedomila som si, že jediný rozdiel medzi nami je ten, kde som sa narodila. Možno, ak by som bola v rovnakom prostredí, ako vyrastali ony, mohla by som byť presne tam, v nitrianskej väznici, na opačnej strane. Bez mikrofónu v ruke.

Ester počas speváckej súťaže Hlas Československa, ktorá bežala na televíznych obrazovkách. Foto: Ester Wiesnerová (archív)

Ester počas speváckej súťaže Hlas Československa, ktorá bežala na televíznych obrazovkách. Foto: Ester Wiesnerová (archív)

Nejde pritom o tvoju prvú skúsenosť s dobrovoľníctvom. Na akých ďalších akciách si sa podieľala?

Začala som pripravovať predvianočné benefičné koncerty pre hendikepované deti v Partizánskom. Rovnako sme vytvorili kapelu s rómskymi hudobníkmi v okolí Partizánskeho a Prievidze. Spolu sme nacvičovali každý týždeň nové piesne, robili sme pravidelné koncerty v oboch mestách. Cieľom bolo, aby sme sa od seba učili. Hudobnú spontánnosť, radosť, intuíciu, ale aj poctivú prípravu, organizáciu.

Nedávno si zmenila účes, tiež to však súvisí s pomocou druhým. Ako?

Rozprávala som sa s kamarátkou, ktorá trpí leukémiou o tom, aké je pre onkologické pacientky ťažké kúpiť kvalitnú parochňu. Väčšina z tých, ktoré sú dostupné v obchodoch, sú z umelých vlasov, čo nie je veľmi pohodlné. No a tie zo živých sú pridrahé. Pýtala som sa, prečo to tak je. Vysvetlila mi, že veľa ľudí vlasy darovať nemôže. Nesmú byť predtým nikdy farbené, musia byť veľmi dlhé, aby nebol problém z nich poriadny kus odstrihnúť. No a také veľa ľudí nemá.

Vtedy som sa pozrela na môj vrkoč dlhých blond vlasov. Zľakla som sa. Nikdy predtým som nemala krátky účes, nevedela som, či sa skutočne chcem dať ostrihať. Ale spravila som to a vlasy mi nechýbajú. A keby sa mi aj náhodou za nimi cnelo, tak si poviem, že ich niekto potrebuje viac, ako ja.

Čo je podľa teba najviac charakteristické pre Slovákov?

Určite je to vytrvalosť. Poznám veľa z nich, ktorí museli na ceste za úspechom pracovať trikrát toľko, ako ľudia z iných krajín. No zvládli to, dostali sa na vrchol a sú výborní v tom, čo robia. Potom pokora. To je niečo, čo mi v Amerike veľmi chýba. A možno akási úroveň? Ľudia sa snažia pekne obliekať, jesť dobré veci, držať sa nejakým spôsobom vo forme, správať sa v spoločnosti na určitej úrovni. Nie sme snobskí, dodržiavame nejaké základné nepísané spoločenské pravidlá. No myslím, že to je celoeurópska vlastnosť, nielen čosi typické pre Slovákov.

Ester v ľudovom kroji, so svojim tradičným úsmevom na tvári. Zdroj: Vanda Samardžijová

Ester v ľudovom kroji, so svojim tradičným úsmevom na tvári. Zdroj: Vanda Samardžijová

Čo by si odporučila tým, ktorí chcú ísť študovať do zahraničia, no majú strach? Z neúspechu, nedostatku peňazí, z veľkého sveta tam vonku.

Nebojte sa skúšať veci, ktoré sa z diaľky zdajú omnoho ťažšie, než v skutočnosti sú. Dievča, ktoré so mnou sedávalo v školskej lavici na gymnáziu, študuje teraz medicínu na Oxforde. A vždy, keď sa s ňou rozprávam, zhodneme sa v jednom. Na týchto školách sú úplne normálni ľudia! To nie sú miesta pre géniov, ako si všetci myslia. A vôbec, kto je génius? Iba človek, ktorý chce urobiť niečo viac s tým, čo dostal.

Práve to je to, na čo sa hľadí pri prijímačkách na svetové univerzity. Nie na to, čo človek vie, ale či má potenciál rozvíjať svoj talent. Veď od toho predsa školy sú – aby sme sa učili. Načo by nám inak boli? Pamätajte na to. Rovnako ale musí byť človek pripravený na všetky scenáre. Možno to, po čom túži, vyjde na prvý raz. Možno to klapne až o štyri roky. A niekedy je potrebné zmieriť sa s tým, že sa niečo naozaj nemusí podariť. No keď nič neskúsime, nič ani nezistíme. Skúšajte preto všetko, po čom túžite.

Ester, ďakujeme za rozhovor!


Autor: Lucia Vanková
Publikované: 26.11.2015
Foto: Vanda Samardžijová

 

Ester Wiesnerová…

ester_18

…je 21-ročná džezová speváčka pôvodom z Partizánskeho. Po skončení konzervatória v Nitre sa jej podarilo získať štipendium nadácie LEAF na štúdium na prestížnej Berklee College of Music v americkom Bostone. Už ako 16-ročná sa pritom stala objavom roka v súťaži Nové tváre slovenského jazzu. Absolvovala niekoľko speváckych workshopov v Českej republike, Taliansku či na Cypre. Verejnosť ju má možnosť poznať aj z populárnej speváckej televíznej šou Hlas Československa, v ktorej sa dostala až do semifinále. Časopis Forbes ju tento rok zaradil medzi tridsiatku najúspešnejších Slovákov do 30 rokov. Ester sa okrem spevu venuje aj dobrovoľníctvu a mentorovaniu stredoškolákov.

O autorovi

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter
lista

Mohlo by Vás zaujímať