Testujeme nový web! Zapoj sa do testovania a napíš nám, ako sa ti páči. kontaktuj@wopss.sk Ďakujeme

Odporúčame

Zdroj: Michal Lukáč/Wopss.sk

Jaroslava Babková: Hormóny nám velia, no vieme ich skrotiť

16. decembra 2016 | Blog Na kus reči

Autor:

Testosterón nás vždy fascinoval. Môžeme však povedať, že ho poznáme? O tom, či sa testosterónu dokážeme vzoprieť a aj o tom, aké je vyhrať smiešnu, ale veľmi významnú vedeckú cenu, sme sa rozprávali s vedkyňou Jaroslavou Babkovou.

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter

Vo vašom vedeckom profile sa píše, že sa venujete odhaľovaniu biologických korelátov kognitívnych funkcií s hlavným zameraním na úlohu testosterónu. Čo to vlastne znamená?

Je to celkom jednoduché. Venujem sa tomu, ako testosterón vplýva na nastavenie ľudského mozgu a tiež tomu, ako sa to neskôr prejaví na správaní.

Tejto téme sa venujete už šesť rokov. Aj po takom čase zniete nadšene, keď rozprávate o svojej práci…

Áno, testosterón ma baví (smiech). Samozrejme, občas doľahne na človeka frustrácia – napríklad, keď bojujete s neúspechom pri svojich experimentoch a nič reálne nevyjde a keď realita nie je tak učebnicovo jednoduchá, ako ste čakali. Veda totiž nefunguje tak, že si položíte otázku a hneď prídete na odpoveď. Naopak, nezriedka vás „vykoľají“ na cestu, ktorá nie je správna a treba sa vrátiť.

Navyše často treba bojovať s množstvom byrokracie. Nestratiť sa v kvante zahraničnej konkurencie tak naozaj vyžaduje mnoho úsilia…

Napriek tomu sa vám to podarilo. Minulý rok ste si na pôde Harvardovej univerzity prevzali Ig Nobelovu cenu. Čo je to za ocenenie?

Je to cena, ktorú dostanete za výskum, nad ktorým sa človek najprv zasmeje a až potom sa zamyslí. Sama som pritom dlho netušila, že takáto cena vôbec existuje. Verejnosť to skôr považuje za „oscarovú malinu“ – čiže za podradné ocenenie, ktoré sa väčšmi udeľuje za nešikovnosť.

Tuším, že dnes už máte o cene inú mienku.

Keď som reálne zistila, o čo ide, uvedomila som si, že je to veľmi prestížna udalosť. Ocenenie sa neudeľuje za výskumy, ktoré by okamžite vyriešili všetky svetové problémy, podľa mňa je to skôr cena za kreativitu vedca. Zoberte si náš výskum – riešili sme seriózny vedecký projekt, v rámci ktorého sa nám úplnou náhodou podarilo zistiť niečo, čo je smiešne.

Originálna cena za originálny výskum. Ako inak, v originálnom prevedení. Michal Lukáč/wopss.sk

Originálna cena za originálny výskum. Ako inak, v originálnom prevedení. Michal Lukáč/wopss.sk

Čo bolo na spomínanom výskume zábavné a čo vedecké?

Kolegovia dlhodobo pracovali na tom, ako poskytnúť tehotnej žene a jej lekárom čo najviac informácií o dieťatku, ktoré čaká. Jediná možnosť, ako sa to teraz dá spraviť, je invazívne odobrať žene krv. Počas tehotenstva je potrebné zopakovať tento proces hneď niekoľkokrát – čo prirodzene nepôsobí dobre na telo ženy, často jej býva počas odberu krvi zle. Veda sa preto snaží nájsť menej boľavé riešenie.

Napríklad?

Teoreticky by sme potrebné údaje mohli zistiť aj na základe odobratých slín. Z nich vieme zistiť pohlavie, Rh faktor či typ krvnej skupiny dieťaťa. Zobrať iba slinu nič nestojí a ani vôbec nebolí. Naši kolegovia na tom teda začali pracovať, odoberali sliny tehotným ženám a analyzovali ich.

A práve tu sme natrafili na zaujímavú vec – opakovane sme v slinách matky, ktorá čakala dievčatko, našli chromozóm Y, ktorý tam vôbec nemal čo robiť. Žena má totiž mať chromozómy XX a podobné má aj dievčatko, ktoré čaká.

Najprv sme si mysleli, že mamička mohla zjesť niečo, čo má podobný chromozóm Y. Neskôr sme si mysleli, že je to naša chyba a že sa nám pri analýzach do procesu priplietol nejaký muž, ktorý nám vzorku znehodnotil. Napokon sme však prišli na to, že tesne pred odberom slín bol so ženou aj jej partner, ktorý jej dal intenzívnejší bozk. Pri výmene tekutín akoby jej vzorku zašpinil svojim chromozómom.

„Nájsť účastníkov výskumu bolo jednoduché. Bozkávať sa chcel každý.“

To ste začali potom skúmať?

Nie hneď. Najprv som si myslela, že nebudem takúto „blbosť“ vôbec riešiť, pol roka sme to nechali ležať bokom. Napokon sme sa rozhodli ten experiment predsa len urobiť – bolo to veľmi jednoduché a o účastníkov výskumu nebola núdza. Bozkávať sa chcel každý (smiech).

Ako inak! Na čo ste pri bozkávaní prišli?

Chromozóm Y zostane prítomný v slinách ženy aj hodinu po bozkávaní. Pre nás to bola dôležitá informácia, aby sme do budúcna pri týchto vyšetreniach ženy informovali, nech sa tesne pred nimi so svojimi partnermi nebozkávajú. Aby som to zhrnula, urobili sme príjemný a vtipný prieskum, ktorým sme navyše vyriešili metodologický problém.

Jaroslava patrí medzi vedkyne, ktoré dokážu odborné informácie podávať so zanietením, ale aj zrozumiteľne. Michal Lukáč/wopss.sk

Jaroslava patrí medzi vedkyne, ktoré dokážu odborné informácie podávať so zanietením, ale aj zrozumiteľne. Michal Lukáč/wopss.sk

Ako vlastne funguje prihlasovanie do Ig Nobelovej ceny? Všimli si vás organizátori sami od seba?

Áno. Experiment sme robili približne pred štyrmi rokmi, odvtedy sme naň už pomaly aj zabudli. Potom jedného dňa prišiel e-mail mojej bývalej kolegyni a zároveň pôvodnej autorke výskumu Natálke. V ňom jej niekto tvrdil, že sme niečo vyhrali… Ako to už s takýmito podozrivými správami chodí, považovala ho za spam a odignorovala ho.

Naozaj? A čo sa dialo potom?

Približne o mesiac na to si ju „zavolal“ náš šéf – docent Peter Celec, ktorý nás upozornil na to, čo Ig Nobelova cena je. Predtým sme to naozaj vôbec netušili. Podobný príbeh majú aj ďalšie dve desiatky vedcov, ktorí nedopatrením prišli na niečo, za čo si vyslúžili ocenenie.

Napríklad obdobný „bozkávací“ výskum robil aj jeden vedec z Japonska, ktorý prišiel na to, že intenzívne bozkávanie znižuje alergické prejavy na koži. Čiže, keď má niekto atypický ekzém, môže absolvovať aj takúto kúru.

„Bola som šokovaná, správali sa ku nám, akoby sme boli ozajstní nobelisti.“

V porote pritom sedia aj laureáti klasickej Nobelovej ceny, čiže asi nejde len o nejakú zábavku…

Presne tak. Navyše, samotné odovzdávanie cien, ktoré sa koná v Bostone, je vypredané dlhé týždne dopredu a čakajú naň tisícky ľudí z akademickej obce. Naozaj išlo o veľkú vec, bola som šokovaná z toho, že sa ku nám správali, ako keby sme boli ozajstní nobelisti (smiech).

Práve to je mi na Američanoch veľmi sympatické, doslova sa tešia aj z obyčajných banalít na programe dňa. Ako hovorím, nejde ale len o zábavu. Už sa stalo aj to, že vedec, ktorý dostal „Ig Nobelovku“, získal o desať rokov neskôr aj prestížnu Nobelovu cenu.

Je toto ocenenie aj snahou o popularizáciu vedy?

Áno, napríklad výskumy na poli mikrobiológie alebo genetiky sú často veľmi komplikované. Preto sa ich iba ťažko podarí popularizovať v očiach verejnosti. Na druhú stranu, téma bozkávania a testosterónu je niečo, čo ľudí prirodzene baví. Keď ich „navnadíme“ na tento základ, je pravdepodobnejšie, že sa budú zaujímať aj o detaily.

Je teda podľa vás popularizácia niečo ako odbočka od základného výskumu? Niečo, čo nezoberie vedcom veľa energie?

Naopak, stojí ich to množstvo energie. Je náročné preložiť ťažkú vedeckú reč do takej, ktorá je pre ľudí prijateľná a atraktívna. Pre mňa to bolo možno trocha jednoduchšie, keďže ľudia vedia, čo si majú predstaviť pod pojmom „testosterón“. No napríklad moji kolegovia, ktorí riešia molekulárnu biológiu, musia naozaj hľadať nové cesty, ako predstaviť ich prácu ľuďom. A často idú doslova „s kožou na trh“.

Najlepší výskum sa musí skladať z čerstvých ingrediencií. Michal Lukáč/wopss.sk

Najlepší výskum sa musí skladať z čerstvých ingrediencií. Michal Lukáč/wopss.sk

Ako to myslíte?

Ľudia to môžu aj nemusia prijať. No podľa mňa je skôr česť môcť im povedať, čo robíme a ukázať im, že veda môže byť aj zábava. Navyše, občania vedu aj sami podporujú zo svojich daní.

„Väzni, ktorí spáchali násilné trestné činy, sú pravdepodobne vysoko testosterónoví muži.“

Akú ste dostali spätnú odozvu zo Slovenska?

Bola som veľmi prekvapená, že slovenské médiá počas odovzdávania cien v Bostone mlčali. Naopak, naši kolegovia z Rakúska boli celé dni bombardovaní esemeskami a mailami. Naše médiá to dobehli až o trocha neskôr, pár dní po tom, ako sme sa vrátili na Slovensko.

Vo svojom výskume sa venujete predovšetkým mužskému hormónu, testosterónu. Keby sme si mali predstaviť muža, ktorý má tohto hormónu veľa, aké črty či vlastnosti by ste mu pripísali?

Skutočne vysoko testosterónového muža si môžeme predstaviť ako agresívneho, nerešpektujúceho autority, veľmi dominantného a súťaživého. Často je aj verbálne veľmi schopný, asertívny, dobrodružný, odvážny… A naopak, spolupracovať by bol ochotný iba veľmi málo.

Takí sú typickí alfa samci – tí najúspešnejší makléri na burzách, veľkí hráči a playboyi, ktorí sa neboja ísť do rizika a ktorí skutočne zužitkujú všetko to, čo im príroda dala. Tu, samozrejme, hovorím o pozitívnom vplyve testosterónu – no tí, ktorí ho majú viac, môžu byť aj agresormi.

Viaceré štúdie hovoria, že ak by sme išli do väznice a vytipovali si iba väzňov, ktorí spáchali násilné trestné činy, boli by to pravdepodobne vysoko testoretónoví muži. No nedá sa povedať, že by to bolo pravidlom.

Je k dispozícii štatistika, koľko je takýchto mužov v spoločnosti?

V populácii je veľká rôznorodosť a hladina testosterónu u mužov kolíše aj počas dňa, roka či celého života. Existujú však štúdie, ktoré porovnávajú napríklad vysoko a nízko testosterónových mužov. Alebo hľadajú súvislosti medzi množstvom testosterónu daného muža a nejakým prejavom jeho osobnosti, napríklad otcovskými vlastnosťami.

V podstate hovoríte, že stereotyp muža, ako ho poznáme napríklad z rôznych vtipov, sa spája práve s vysoko testoresterónovými jedincami.

Áno, testosterón je tým, čo typického muža robí typickým mužom. Priemerný muž sa nachádza niekde v strede – preto nie každý bude agresor nerešpektujúci autority či dobrodružný typ. Samozrejme, našli by sme „úlety“ na jednu aj na druhú stranu spektra.

So štúdiom testosterónu ide ruka v ruke hlbšie pochopenie správania ľudí. Vlado Kuric/Univerzita Komenského

So štúdiom testosterónu ide ruka v ruke hlbšie pochopenie správania ľudí. Vlado Kuric/Univerzita Komenského

A čo muži, ktorí majú testosterónu extrémne málo? Sú odsúdení byť až do smrti hanbliví a nepriebojní?

Nie. Testosterón má v podstate anabolický a androgénny efekt – čiže spôsobuje napríklad typicky hlboký hlas alebo typicky mužné črty tváre. Tie sa odvíjajú od sily testosterónu. Lenže môžu byť muži, ktorí ho majú menej. A je to normálne, úplne bežné a je to čisto odrazom variability, ktorá v prírode je. Proste niekto je vyšší, niekto je nižší.

A áno, môže to so sebou priniesť napríklad hanblivosť či nedostatok odvahy, no stále ide iba o jeden z množstva biologických faktorov, ktoré testosterón ovplyvňuje. Zároveň je dôležité, v akom prostredí človek vyrastá – napríklad aj správanie sa hanblivého chlapca sa môže korigovať, keď ho bude jeho okolie nabádať k získaniu odvahy.

To znamená, že sa mu časom zvýši hladina testosterónu? Alebo bude odvážnejší aj napriek jeho nízkemu množstvu?

Ťažko povedať. Je to biologická predispozícia, na základe ktorej má nastavené určité fungovanie v mozgu. No nemyslím si, že tento „tréning“ dokáže akokoľvek meniť koncentráciu testosterónu v tele, možno len krátkodobo ho modulovať.

Čiže hladina testosterónu a správanie sa chlapca idú takpovediac paralelne, no každé svojou vlastnou cestou.

Áno, dá sa to tak povedať.

„Rozumiem, prečo sa mužom občas nechce rozprávať.“

Pomáha vám pri bežných životných situáciách vaša práca? Napríklad to, že sa vyznáte v hormónoch?

Iba ak v tom, že niekedy rozumiem bežným veciam, ktoré sa dejú. Napríklad tomu, prečo sa mužom občas nechce rozprávať, alebo tomu, prečo na niektoré podnety reagujú úplne inak, ako ženy. Rozumiem, že sme inak biologicky aj spoločensky naprogramovaní. Zároveň je potrebné si uvedomiť, že sme iní práve na to, aby sme sa dopĺňali.

V hormónoch sa skrýva pôvod depresie, ale aj zamilovanosti. Michal Lukáč/wopss.sk

V hormónoch sa skrýva pôvod depresie, ale aj zamilovanosti. Michal Lukáč/wopss.sk

Ponúka veda aj nejaký recept na to, ako byť šťastnejší? Napríklad ako zvýšiť našu hladinu hormónov šťastia?

Jediné, čo sa odporúča, je vyhľadávať také aktivity, ktoré vám zvyšujú dopamín. To sa deje napríklad pri zamilovanosti, v prítomnosti človeka, s ktorým vám je dobre. Keď máme týchto hormónov málo, prichádzajú na rad pocity nešťastia alebo „depky“.

Práve vtedy by sme sa mali vrátiť k tomu, čo nám pozitívne pocity vráti – niekto si dá čokoládu, ide si kúpiť niečo pekné, niekto si zabehá alebo vyhľadá blízkeho človeka. Takýmito spôsobmi si vieme tvorbu týchto chemikálií akoby vedome zvýšiť.

Hovorí sa, že človek je ako prístroj riadený hormónmi. To nie je pravda?

Z biologického hľadiska to je pravda. Naše telo ovládajú hormóny a často nám dokonca velia. No aj napriek tomu sa musíme vedome nejakým spôsobom správať. Napríklad v tehotenstve dochádza u ženy k „mega zmenám“ nálad. Na jednej strane to máme biologicky dané, ale keď som v spoločnosti, dokážem si uvedomiť, že toto správanie je možno nevhodné a vedome ho potlačím.

Podobne to funguje, keď dostane vysoko testosterónový muž impulz na to, aby sa správal agresívne. Na jednej strane mu hormón velí, aby sa správal ako „zver“, no na druhej strane by sa mal vedieť ovládnuť a tento prirodzený pud potlačiť.

Možno už zachádzame do detailov, ale aké procesy sa pri takejto kontrole v mozgu dejú?

Kontrola nášho správania ide z mozgovej kôry, ktorá je sídlom všetkých rozumových a kognitívnych funkcií. Čiže toho, čo nám dali rodičia, čo sme sa rokmi naučili, morálnych zásad… A práve od tohto dokážeme kontrolovať nižšie centrá. Preto sme homo sapiens – človek rozumný, ktorý dokáže sčasti kontrolovať svoje pudy, hormóny, impulzy.

To znie pozitívne. Nemáte však pocit, že podrobné vedecké vysvetlenia akoby narúšali čaro neznámeho, ktoré zažívame napríklad pri láske? Akoby to vyzeralo, ak by sme sa naučili správať čisto racionálne?

Nie všetkému je možné porozumieť. Na stole je aj otázka, či vôbec dokážeme rozumom pochopiť funkciu mozgovej kôry. Ide totiž o tak komplexnú štruktúru, ktorá sama vyvoláva milión otázok.

Keď však stretnete ženu, ktorá sa vám páči, prehodíte s ňou pár slov a začnete sa červenať. Funguje to tak, že nejaký emočný impulz spustí červenanie sa, mozgová kôra si ho uvedomí a snaží sa ho potlačiť – vysiela vám signál, že je to vidno a mali by ste červenanie sa skryť.

Čím viac sa to však snažíte potlačiť, tým intenzívnejšie sa červenáte. Práve vtedy majú prevahu emócie, ktoré sú v nás zakorenené hlbšie a dlhšie. Mozgová kôra vtedy nemá šancu.


Jaroslava, ďakujeme za rozhovor!

So štúdiom testosterónu ide ruka v ruke hlbšie pochopenie správania ľudí. Vlado Kuric/Univerzita Komenského

Jaroslava Babková…

…získala titul RNDr. z genetiky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Vymenila ju za Fyziologický ústav Lekárskej fakulty UK, keď na nej dostala príležitosť skúmať tajomstvá testosterónu. Popri ňom sa venuje aj vyučovaniu a projektom zameraným na skúmanie autizmu.

 

O autorovi

Samuel Chrťan

Samuel Chrťan

Narodil sa v Bratislave, kde aj študuje žurnalistiku. Medzi jeho životné vášne radí predovšetkým hudbu, futbal a svoju milú. Rovnako sa zaujíma o folklór a tiež ho môžete stretnúť ako dobrovoľníka vo viacerých neziskových organizáciách. Sníva o tom, že si raz ľudia porozumejú a budú sa mať radi. Zvedavosť ho sprevádza od malička, preto sa určite bude zaujímať aj o tajomstvá, ktoré by ste mu napísali na: samuel.chrtan@wopss.sk

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter
lista

Mohlo by Vás zaujímať