Testujeme nový web! Zapoj sa do testovania a napíš nám, ako sa ti páči. kontaktuj@wopss.sk Ďakujeme

Odporúčame

Katka Koščová: Hit nie je všetko

28. decembra 2016 | Blog Na kus reči

Autor:

Pamätáte si ešte na to mladé žieňa, ktoré sa po prvých nesmelých krokoch na pódiu vypracovalo až na devu, vďaka ktorej celé Slovensko zažilo pred desiatimi rokmi masívny hudobný ošiaľ? Nie? Tak práve wopss.sk sa rozhodol, že vám túto, teraz už dámu so zlatom v hrdle, trochu pripomenie. Katka sa svojou tvorbou venuje žánru hudby, ktorý je jej srdcu najbližší. Vďaka tomu ste o nej možno nepočuli v komerčných rádiách, rozhodne to však neznamená, že jej hviezda zapadla prachom. O tom, aká ju čakala cesta po speváckej súťaži, ale aj o tom, prečo spieva výlučne v slovenskom jazyku nám porozprávala ona sama.

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter

facebook Katky,  oficiálna stránka KatkyKatka ako hosť u Adely v Trochu inak

Aké bolo tvoje detstvo ? Bola si skôr dieťaťom, ktoré dralo vonku kolená s chalanmi alebo si už odmalička inklinovala k hudbe ?

Pravdupovediac, nebolo to úplne ani jedno ani druhé. Do mojich piatich -šiestich rokov sme bývali pri centre mesta, v rámci areálu školy, kde moja babka pracovala ako školníčka, takže sme mali veľkú záhradu a hneď cez ulicu bývala moja sesternica s bratrancom. Potom sme sa presťahovali na sídlisko. Tam som už bývala v podstate doteraz, čiže záhradu sme už nemali a bola som skôr také panelákové dieťa . Ale bola som skôr chlapčenský typ, aj som inklinovala skôr ku chlapčenským knihám, napríklad Traja pátrači a Slávna päťka. Vždy som túžila objaviť nejakú tajnú chodbu alebo nájsť nejaký poklad a viedla som k tomu aj našu partiu dievčat. Urobili sme si tajný krúžok a mali sme tajnú klubovňu. Tam sme si spisovali do zošita naše zasadnutia tajných schôdzok . Bolo to celé také šialené (smiech)!

A na to potom nejako prirodzene nadviazal skauting. Dodnes som skautka, aj keď teraz už len formálne. Platím členskú známku, aby som mala ešte stále status skautky, lebo mi to prinieslo do života veľa dobrého . Okrem iného aj manžela. Celé moje detstvo sa nieslo v spojení s lesom a chodením do prírody. Moji rodičia sú obaja jaskyniari, takže každý víkend sme chodievali na „akcie“, ako to oni volali (smiech). Chodievali sme do lesa a stanovali sme. Otec chodil kopať do jaskyne, mamka bola s nami, s deťmi. Vyrastala som spätá s prírodou. Samozrejme, večer pri ohni sme hrali rôzne pesničky, všetky možné  folkové záležitosti a tak som si nejako začala pospevovať aj ja sama.

Ale bola som skôr chlapčenský typ, aj som inklinovala skôr ku chlapčenským knihám, napríklad Traja pátrači a Slávna päťka. Vždy som túžila objaviť nejakú tajnú chodbu alebo nájsť nejaký poklad a viedla som k tomu aj našu partiu dievčat.

Ako hovoríš, čítala si všetko možné, nerozmýšľala si teda niekedy aj nad tým, že by si niečo sama napísala?

Ale áno, áno. Keď som ešte drela školské lavice, veľmi rada som písavala slohy. Milovala som to a väčšinou som za ne v škole dostávala veľmi dobré hodnotenia .  Vždy som mala pocit, že obsah je dôležitý a pravopis až tak nie. Vždy veľmi veľa čítala a moja mamka bola hotová z toho, že ako je možné, že dostanem jednotku za obsah a päťku za pravopis (smiech)! Tvrdila, že to je jednoducho neuveriteľné. No ja som jej kontrovala, tvrdila som, že mňa zaujíma práve obsah, ja čítam zmysel, myšlienku toho všetkého a gramatika išla proste bokom. Potom neskôr, keď som sa dostala na strednú školu, tak som sa za tento nedostatok začala veľmi hanbiť a celé som to dobehla. A dnes som ja tá, ktorá opravuje ľudí na Facebooku, štýlom panebože, nominatív množné číslo vzor pekný, pozor ľudia (smiech)! A takéto podobné veci , takže ja som väčšinou teraz tá, ktorá dvíha prst. Ale občas mi to niekde ujde, to sa tak potom vracia, nejako karmicky (smiech).

dsc0253

Nedala si svoju tvorbu niekedy niekomu prečítať ? Aby si dostala spätnú väzbu ?

Nie, nedávala som to čítať nikdy nikomu. Ale myslím si, že všetci sme v puberte niečo písali, nie? To je taký ten vek, že prosto ľudia píšu a myslím si, že mám istú sebareflexiu. Väčšinou to posudzujem podľa toho, či by sa mi to páčilo, ak by som to čítala ja ako čitateľ od iného autora. A tým pádom proste viem, že to hodnotu nemá (smiech)!

Som pomerne vášnivý čitateľ.  Keď čítam knihy, tak si hovorím dokelu, ja by som to takto chcela niekedy napísať, aj napríklad do textu. Chcela by som prísť na spojenie tých slov, ktoré som si práve prečítala, no mne to proste nenapadne. Mám svoje limity a skôr si myslím, že som dobrý prijímateľ toho, čo niekto iný napíše. Raz som sa pokúšala napísať detskú knižku a ešte aj pri tom som mala pocit, že to proste nevyšlo, že z toho vznikla nejaká somarina. Tak som si povedala, že asi nie. Možno príde raz ten čas, ktovie, zatiaľ nie. A tiež, nemusím robiť úplne všetko (smiech)!

Ja som klasicky počúvala taký stredný prúd, čo vtedy v deväťdesiatych rokoch fičalo. Rôzne kapely typu Rednex, proste čo nám rádio dalo. A jedno staršie dievča mi vtedy povedalo, že ona má rada muziku o ktorej vie, že pretrvá dlho… A mňa to zaujalo

Vrátila by som sa naspäť k hudbe. V ktorom momente si si uvedomila, že hudba je to, čo bytostne potrebuješ ?

Ja som hudbu vlastne potrebovala vždy, ale dlhé roky som nevedela, že by som sa tým mohla živiť. Že práve toto by mohla byť cesta, po ktorej sa vydám. Vnímala som ju ako súčasť môjho života, ale skôr ako poslucháč. Pamätám si na jeden moment, ktorý u mňa veľa zmenil v rámci počúvania muziky. Mali sme nejakú družinovku v rámci skautingu a bavili sme sa s dievčatami, ktoré boli staršie. Rozprávali sme sa o muzike a rozoberali sme, kto čo počúva. Ja som klasicky počúvala taký stredný prúd, čo vtedy v deväťdesiatych rokoch fičalo. Rôzne kapely typu Rednex , proste čo nám rádio dalo. A jedno staršie dievča mi vtedy povedalo, že ona má rada muziku o ktorej vie, že pretrvá dlho. Že to proste nie je pominuteľná hudba, ktorá bude mesiac veľkým hitom a potom o dva roky to už nikomu nič nepovie, lebo už je to už svojím spôsobom nepočúvateľné . A mňa to vtedy veľmi zaujalo.

Predtým som sa nikdy takto na muziku nepozerala, no práve vtedy som si nejako postupne začala hľadať hudbu. Keď som mala 16 rokov, tak som bola v Prahe, kde ma naši známi zobrali na muzikál JesusChristSuperstar. Celé to bolo veľmi krásne spravené. Spieval tam Kamil Stříhavka, DanBárta hral úlohu Judáša – bolo to úplne fantastické. Celé to  bolo postavené na takých tých rockových hlasoch, až na surovosti.  Neboli  to muzikáloví speváci a vyštudovaní herci, režisér si naozaj vyberal spevákov z rockových skupín a aj v rámci scény to bolo minimalistické… Bola som z toho predstavenia úplne uveličená, ba čo viac, bola som nadšená a vtedy som si povedala, že chcem spievať.

Dovtedy som spievala naozaj len tak pri ohni s gitarou, no keď som prišla domov, tak som si našla učiteľku spevu. Povedala som si, že by som chcela ísť na Janáčkovu akadémiu múzických umení na muzikálový odbor. Tam ma nevzali. Trikrát ma tam nevzali. Ten tretí raz som už bola na výške v Prešove a vtedy som si povedala, že už ma to asi až tak nebaví…

dsc0127

Napokon si sa rozhodla pre odbor estetika-filozofia? Si taký premýšľavý typ? Nad čím zvykneš dumať?

Vždy som skôr bola tá humanitne zameraná, nešla mi matematika, nešla mi fyzika, chémia a podobné záležitosti prírodovedné. Dlhé roky som dokonca chcela pracovať ako archeologička, aj na gymnázium z som išla s tým, že ňou budem. To tí traja pátrači vo mne ostali (smiech). Niečo hľadať, niekde sa hrabkať… A druhá vec je to, že som mala veľmi naivnú predstavu o archeológii ako takej.  Myslela som si, že archeológ každý deň nájde niečo úžasné, nejaký skvelý poklad a pritom je to brutálna piplačka.

Vždy ma bavil dejepis, veľmi ma bavila literatúra a estetika ma oslovila preto, lebo v Prešove bola zameraná najmä na divadlo… Zároveň to bolo celé umenovedné, prešli sme si dejiny všetkých umení. Čo bolo paradoxné, začala ma veľmi baviť výtvarná  práve na vysokej škole, dejiny výtvarného umenia a začala som rozmýšľať skôr v takých intenciách – že možno by som rada robila v galérii alebo napríklad divadelnú dramaturgiu, proste čosi za javiskom. Nakoniec som sa ale predsa len rozhodla…  Diplomovku som robila nakoniec z filozofie a začalo ma to trochu ťahať tým smerom.

Dlhé roky som dokonca chcela pracovať ako archeologička, aj na gymnázium z som išla s tým, že ňou budem. To tí traja pátrači vo mne ostali (smiech)… Myslela som si, že archeológ každý deň nájde niečo úžasné, nejaký skvelý poklad a pritom je to brutálna piplačka.

Vždy som šla do všetkého veľmi intuitívne.  Vedela som, čo ma baví, ale tiež aj to, že estetika nemá nejakú budúcnosť ako povedzme právo, ekonómia alebo informatika… No išla som do toho. Nikdy som nerozmýšľala nad tým, čo nakoniec vlastne budem robiť. Vo všeobecnosti musím robiť také veci, ktoré ma bavia, inak som úplne neznesiteľná (smiech). Aj na gymnáziu to bolo tak, bola som priemerný žiak, lebo sa vyučovalo veľa predmetov, ktoré ma nebavili a potom na výške nastala zmena- aha, je tu veľa predmetov, ktoré ma bavia, ktoré mi niečo hovoria, takže som sa akoby dostala k tým lepším žiakom a skúšky mi išli dosť ľahko. A nezmenila by som to, šla by som do toho zas, ak by som sa mala rozhodnúť znova.

Vo štvrtom ročníku ešte prišla tá Superstar a to už úplne celú situáciu prevrátilo. Nakoniec som sa od Superstar začala živiť spevom, tým, čo som vlastne chcela. Ale už nie v muzikáloch, ale vlastnými  piesňami, aj keď to chvíľu trvalo, kým som sa dostala k autorskej tvorbe.

Aká bola Katka predtým, ako spustil celý ten ošiaľ okolo Superstar? Máš pocit, že si bola iná?

Myslím, že veľmi veľa vecí nás formuje. Roky nás formujú ; ľudia, ktorých stretneme, čiže určite som bola iná. Klasika, chodila som do školy, mala som ten svoj študentský život, chodila som na brigády, chodili sme do kina na rôzne klubové filmy so spolužiakmi. Keď som bola na výške, tak som bola práve v takej tej komunite skrytých umelcov. U nás na univerzite sa to tak pekne prelínalo. Vôbec neviem ako je to tam dnes, ale my sme boli dosť dobrá partia. V Prešove sme napríklad vždy pripravovali Akademický Prešov, občas sme skúšali divadelné predstavenia, malé divadelné formy a bolo to pre mňa veľmi pekné… A do toho som mala vždy veľa skvelých kamarátov, takže také bezstarostné obdobie to bolo.

Más pocit, že Superstar ti viac dala, alebo vzala? Myslíš , že to bol dobrý krok v tvojom živote ?  Šla by si do toho ešte raz?

Stále si myslím, že mi to dalo viac toho dobrého, ale v rámci toho, akú muziku dnes robím, to možno zmiatlo veľa ľudí. Trochu ľutujem, že som nešla do súťaže viac pripravená. Išla som to proste skúsiť. Nemala som žiadnu konkrétnu predstavu o tom, aký typ hudby chcem sama produkovať. Možno ma práve to na určité obdobie akoby zabrzdilo. Pôvodne som spievala pesničky od iných autorov, také, s ktorými som bola stotožnená v tej dobe. Ale stále si myslím, že v rámci toho zviditeľnenia a toho, že dodnes sa vlastne môžem živiť muzikou, to bol pozitívny krok.

dsc0167

Nechodila si ani na spev alebo na nejakú podobnú prípravu ?

Pred tým, ako som sa hlásila na JAMU, som chodila na spev a hrávala som s jednou gospelovou kapelou. Spolu s mojou sestrou sme robili vokály. Ale pravdupovediac, bola  som pripravená na to, že budem robiť niečo úplne iné a spev bude tak nejako popri, ako hobby. No a vďaka Superstar sa z môjho hobby stalo moje živobytie (smiech)! Som však za to veľmi vďačná, v dnešnej dobe je vzácne, ak človek robí to, čo ho naozaj baví. Neľutujem to. Jediné čo ľutujem, je, že som nebola viac pripravená, že som si akoby jasnejšie nešla za svojím. Ale na druhej strane, môj muž mi minule povedal, že keby mi to vyšlo práve vtedy s tým stredným prúdom, tak by som sa možno nikdy nedostala k vlastnej tvorbe, alebo by to možno trvalo oveľa dlhšie.

Po Superstar veľa ľudí čakalo na to, že urobím nejaký veľký popový hit- čo sa nestalo. Potom to publikum, ktoré som mohla osloviť, som neoslovila kvôli tomu, že som vyšla zo Superstar a to im prišlo ako komerčná záležitosť , čiže ja som nebola ani na jednej strane, ani v tom mainstreame, ale ani v alternatíve. Ľudia si ma nevedeli zaradiť. Pred piatimi rokmi, keď sme vydali album Nebotrasenie, sme naozaj hrávali pre desať ľudí, dvanásť ľudí, dvadsať. O rok nato už ich prišlo štyridsať, o ďalší rok už prišlo osemdesiat.

Nikdy nebudeme vypredávať haly ani veľké kulturáky, ale vieme, že už máme stabilné publikum a že nám príde na koncert pokojne aj zo dvesto ľudí.  Samozrejme nie všade, nie vo všetkých mestách, ale už sme sa nejako našli a tí ľudia si našli nás a to je super. Má to rastúcu tendenciu a to aj napriek tomu, že sa nepohybujeme v mainstreamových žánroch a je to pre nás veľmi motivujúce.

Áno, ľudia možno čakali veľké hity. Ale ja ich asi neviem spraviť, to je prvá vec, a druhá vec je, že som sa ani veľmi nechcela pohybovať v tých žánroch.

A myslím si, že máme na Slovensku veľmi veľa zaujímavých kapiel, ktoré ale nedostanú mediálny priestor. A práve preto si ľudia k nim nachádzajú cestu cez koncerty, hrajú veľa, a na druhej strane je to tá najprirodzenejšia cesta.  Každý si musí nájsť to svoje publikum. Tak napríklad začínali Longital. Ľudia si proste povedali ,,vau“, to je super kapela, choďte si ich pozrieť a na ďalší ich koncert prišlo stále viac a viac ľudí a dnes je to úplne etablovaná kapela na našej scéne. Síce alternatívnej, ale majú fanúšikov v Čechách, na Slovensku, odohrali americké turné, hrávajú na prestížnych zahraničných festivaloch, kam sa iné naše slovenské kapely nedostanú a to je také veľké plus pre hudobnú scénu.

Stalo sa ti niekedy, že by ľudia od teba očakávali komerčnú tvorbu?

Stretla som sa s takým názorom, možno rok-dva po Superstar, že ľudia boli sklamaní. Predsa mi posielali hlasy a ja som mala splniť ich požiadavky. Povedzme si to ale otvorene, splniť požiadavky úplne každého sa nedá. Prišlo mi to majetnícke a úplne scestné. Veď asi ste hlasovali za mňa, lebo mám nejaký názor na  hudbu. Možno mi nevyšlo pri prvých dvoch albumoch úplne jasne vyjadriť môj názor na hudbu, ale človek sa hľadá stále. Áno, ľudia možno čakali veľké hity. Ale ja ich asi neviem spraviť, to je prvá vec, a druhá vec je, že som sa ani veľmi nechcela pohybovať v tých žánroch. Pri tom, čo robím, sa cítim slobodne a to je pre mňa hlavné.

Veľmi veľa ľudí má pocit, že veľké vydavateľstvá vás musia do niečoho tlačiť. Ja mám však absolútne opačnú skúsenosť. Nikdy mi nič neprikazovali, vždy som mohla robiť to, čo som chcela, akurát som vedela, že by to malo obsahovať niečo chytľavé, čo by zahrali rádiá. Ale nakoniec to nikdy nevyšlo. Povedala som si, že navzájom si s tým veľkým vydavateľstvom asi nemáme čo dať a priateľsky sme sa rozlúčili. Bolo vo mne veľakrát také vnútorné pnutie, že ľudia odo mňa predsa niečo čakajú a asi by som mala urobiť nejaký hit a ja neviem ako, nejde to a nevedela som, čo s tým robiť.

Keď sme ukončili spoluprácu so Sonny BMG, tak som si aj tak trochu vydýchla. Ostalo to celé na mne a dali sme sa dokopy so Šinou zo Slnkorecords. Šina si vypočula naše demo nahrávky, páčili sa jej a mala to pocit, že sa to do Slnka veľmi hodí, za čo sme boli veľmi vďační a odvtedy si to robíme tak, ako chceme my.

dsc0232

Aký je tvoj názor na hudobný vkus Slovákov ?

To je ťažká otázka, nedokážem to takto nejako zovšeobecniť.  Často mám pocit, že som úplne mimo (smiech)!  Počúvam trochu iné veci a mám okolo seba prirodzene ľudí, ktorí počúvajú podobné štýly ako ja. Mám veľa kamarátov, ktorí majú podobný hudobný vkus, veľakrát si spievame podobné piesne, tým pádom mám pocit, že všetci sú na tom rovnako. A potom zisťujem, že to tak možno nie je, väčšina ľudí počúva iné veci.

Skôr akoby sa práve médiá snažili náš hudobný vkus nejakým spôsobom diferencovať – zaraďovať do presne vymedzených štýlov. Buď je to alternatíva alebo je to mainstream a neexistujú presahy. Ale presahy predsa existujú, napríklad Jana Kirschner , tá to úplne krásne vychytala. Alebo aj Korben Dallas napríklad, tým sa podarilo prejsť do trochu mainstreamovej sféry.  Myslím si, že publikum dokáže zniesť oveľa viac presahov, ako im médiá servírujú.

Pre mňa je tým pádom veľmi ťažké hovoriť o nejakom všeobecnom vkuse národa. Sama mám skúsenosť s tým, že príde človek, ktorý naozaj počúva každý deň iba rádio Expres, príde na náš koncert a povie, že sa mu veľmi páči naša muzika. Alebo príde na koncert Katarzie a je úplne nadšený. Podľa mňa máme každý svoj vkus a máme nejaké svoje hranice vkusu a v rámci toho sa pohybujeme. A tie hranice sú pomerne široké u mnohých ľudí.

Pamätám si ešte na éry, keď fungovalo rádio RockFM. Tam sa teda hudba nedelila. Nebol problém, keď zaznel Peter Lipa a za tým bola pustená nejaká dancefloorová pesnička. Dnes to už problém je.

Nemáš pocit, že ľudia na Slovensku veľmi škatuľkujú ?

Myslím si, že túto vlastnosť máme do istej miery v sebe všetci. Na druhej strane si ale myslím, že ľudské hranice sú omnoho širšie, než si sami občas myslíme. Napríklad, rádiá sú v domnienke, že poslucháči zvládnu iba určité skladby, akési odtiaľ- potiaľ. No keby rádiá ponúkli šancu aj inej hudbe, poslucháči by si mohli svoje hranice znova rozšíriť a uvoľnilo by to ruky aj samotným muzikantom. Rádiá si myslia, že existujú ľudia, ktorí počúvajú komerciu a takí, ktorí počúvajú alternatívu a bodka. Ale tak to predsa nie je! Pamätám si ešte na éry, keď fungovalo rádio RockFM. Tam sa teda hudba nedelila. Nebol problém, keď zaznel Peter Lipa a za tým bola pustená nejaká dancefloorová pesnička. Dnes to už problém je. Komerčné rádio napríklad Lipu nezahrá a alternatívne rádio nezahrá komerčnú pesničku. Poznám veľa ľudí, ktorí prídu do práce a pustia si napríklad Funrádio alebo nejakú komerčnú stanicu, ale vnímajú to len ako nejaký podmaz. A potom prídu domov a zapnú si Slovenský rozhlas alebo Devín alebo idú na koncert Longital. Preto by som to neškatuľkovala, určite sú aj nejaké regionálne alebo vekové špecifiká, ktoré môžu byť obšírnejšie, ako si predstavujeme.

Spoznávajú ťa ešte niekedy ľudia na ulici ?

Áno, občas spoznávajú. Nie je to už také masívne, pred desiatimi rokmi bola situácia taká, že som sa bála aj vyjsť von na ulicu. Dokonca som sa začala trochu báť tých ľudí a bolo to celé nafúknuté.

dsc0215

Páčilo sa ti to ?

Úprimne, neviem, či by sa toto niekomu mohlo páčiť. Pamätám sa, obedovali sme v hoteli, kde sme boli vtedy všetci ubytovaní a celá jedáleň bola úplne presklená a to sa fakt nedalo. Ľudia, teda hlavne deti, boli nalepení na skle, klopali nám tam, my sme sa nevedeli ani najesť. Bolo to ako v klietke. Ideš po ulici a niekto na teba začne vykrikovať, príde k tebe do obchodu človek a pozerá, čo si si kúpil. Vtedy to bolo veľmi nekritické, veľmi davové, čiže ja si ani neviem predstaviť, že by niekoho toto mohlo baviť.

Predstav si, že ťa náhodou stretne trieda detí, ktoré sú na výlete a zrazu sa na teba všetci vrhnú!  To už môže človeka zachvátiť poriadna panika (smiech)! Myslím si, že nikto z nás si toto neužíval. Užívali sme si na Superstar veľa vecí a vážili sme si to, že ľudia nás mali radi. Dnes, keď ma niekto zastaví alebo príde po koncerte a pochváli nám ho tak to je naozaj super.  Minule ma napríklad nejaká babička zastavila a vravela mi, že je veľmi rada, že ma vidí naživo. Minulý týždeň sme hrali v Čechách s kapelou Neřež a prekvapilo ma, keď ma zastavili ľudia, ale z iného dôvodu. Konali sa mestské slávnosti a niekoľko ľudí ma tam zastavilo v rámci festivalu a vraveli mi , že mi držali v súťaži palce. A to je také milé, keď vás po desiatich rokoch niekto zastaví. Bolo to pre mňa veľmi prekvapujúce a ešte viac vďaka tomu, že sa mi táto príhoda stala v Čechách.

Akú muziku si pustíš v aute ?

V aute často počúvame Nohavicu, ZAZ, Slovenský rozhlas, Rádio Devín, keď sa podarí naladiť, tak aj rádio FM. Keď som doma alebo varím, tak mám rada v pozadí príjemnú hudbu. Mám taký francúzsky výber, je to taká zmes- Francúzi to nazývajú “french pop“ , ale u nás to všetci ešte stále volajú šansón. Veľmi mám rada Emilianu Torrini, Stinga, Janu Kirschner, Katarziu, Longital, Dana Bártu, Dianu Krall a ďalších.

Inšpirovala si sa niekedy ich tvorbou, napríklad nejakými prvkami ?

Myslím, že istým spôsobom človeka ovplyvňuje to, čo počúva a je to tým pádom také, že keď tvoríme, tak si predstavím nejakú pesničku.  Ale nie je to také plánované, spôsobom že teraz si vyslovene sadneme a ideme robiť pesničku, akú má napríklad nejaký interpret. Milujem  dobré texty, preto mám veľmi rada aj tvorbu Michala Horáčka, napr. piesne, ktoré písal pre  Hanu Hegerovú .

Pravudpovediac, nemám nejaké veľké posolstvá, nenosím žiadne transparenty s konkrétnym heslom. Mojím hlavným zámerom je, aby sa ľudia cítili vďaka mojej hudbe dobre, aby sa cítili príjemne na koncertoch.

Môžeš nám trochu predstaviť tvoje albumy ?

Úplne prvý album nesie názov Ešte sa nepoznáme. Potom vyšiel album Naboso, na ktorom som  participovala aj autorsky, ale v podstate to aj tak neboli pesničky pre mňa. Po tomto albume som si povedala, že idem robiť veci bez kompromisu. Dostala som sa už do takého stavu, že zrazu som mala pocit, že to nemá žiadny zmysel, nemá to vývoj. Mala som pocit, že sme nejakí zaseknutí, nevedeli sme,  pre koho hráme… V tom období som svojej tvorby až tak veľmi neverila.  Raz za mnou prišla kamarátka s tým, že počuj, vieš čo je strašne zvláštne ? Ty spievaš tie prevzaté pesničky úplne super a pri svojich sa zrazu celkom zasekneš, akoby si im neverila. Vtedy som si uvedomila, že na tom bude niečo pravdy. Vedela som, že niečo musím zmeniť, buď sa začnem živiť niečím iným, alebo to prekopeme od základov a budem robiť veci tak ako to chcem ja. Sadli sme si Danom Špinerom (Katkin klavirista, pozn. red.) a začali sme tvoriť piesne, ktoré sme následne vydali v albume Nebotrasenie. To bol akoby taký veľký prerod a odvtedy  prešlo 5 rokov až k albumu Oknom. Medzitým som vydala album Uspávanky spolu s mojou sestrou a s Maťom z kapely Komajota, ktorý je zároveň aj mojím švagorom. Vydali sme ešte album Štedrý večer, ktorý je vianočným albumom- sú na ňom klasické koledy s malou jazzovou úpravou. Ďalej som ešte spolupracovala s Michalom Horáčkom na jeho dvojalbume Český kalendář. Plus sme ešte vydali cédečko s live záznamom s kapelou Neřež, kde sú dve naše pesničky z Nebotrasenia. Čiže za tých 5 rokov sme toho naozaj stihli pomerne dosť.

Okrem toho sme dosť koncertovali, akurát na ten ďalší autorský počin akoby nebola zostávajúca energia. Na druhej strane som sa bála, že Nebotrasenie neprekonáme. Veľmi ma bavilo spievať piesne z tohto albumu, no niekedy pred rokom prišiel čas, keď som opäť mala pocit, že potrebujeme čosi nové. Môj muž sa veľmi potešil, lebo mi stále pripomínal, že už treba vytvoriť nové pesničky, Dano Špiner takisto. Tak sme si sadli, ja som prekutrala šuplíky, pohľadala som piesne, ktoré som mala rozpísané, vytvorili sme aj nové a nový album bol na svete.

dsc0208

Nedávno si sa stala manželkou a zároveň aj matkou. Cítiť túto zmenu v tvojom živote aj prostredníctvom tvojej tvorby?

Nie som si v tomto úplne istá. Vždy, keď som sa snažila napísať nejakú pesničku, týkajúcu sa mojej rodiny alebo toho, čo prežívam tak som ju buď nedokončila, alebo sa mi v danom momente zdala príliš patetická, proste mi na nej čosi nesedelo. Napríklad pieseň Drahý môj z albumu Nebotrasenie som napísala po jednej hádke s mojím mužom  (smiech). Ďalšiu pesničku, takú, ktorá sa týka nášho spoločného fungovania, mám napríklad rozpísanú asi štyri roky a stále ju neviem dopísať (smiech)!

Narodil sa nám Adamko, ale keby som mala písať o jeho príchode, bolo by to asi trochu nasilu, toto mi veľmi nejde. Mojou inšpiráciou väčšinou bývajú iné momenty, niečo, čo si všimnem, čo ma zaujme, občas aj z nášho rodinného života, občas nie. Nechcem však nič siliť, na inšpiráciu si zvyknem počkať.  Napríklad pesnička Ticho, ktorá je o kríze vzťahu –keď som ju spievala môjmu mužovi, tak sa rozrušene snažil uistiť, že to nie je o nás (smiech). Uistila som ho, že nie je (úsmev). Takže málokedy do piesní pretavujem svoju skutočnosť, väčšinou len akoby momenty, ktoré sú silné, alebo ich fragmenty.

Čo by malo byť hlavným posolstvom, ktoré chceš svojou tvorbou odkázať ?

Pravdupovediac, nemám nejaké veľké posolstvá, nenosím žiadne transparenty s konkrétnym heslom. Mojím hlavným zámerom je, aby sa ľudia cítili vďaka mojej hudbe dobre, aby sa cítili príjemne na koncertoch. Som rada, keď vyjadrujú emóciu a nejako to s poslucháčmi pohne, ale nie je to nejako konkrétne naservírované, že toto presne chcem odovzdať. Mám rada, keď si každý nájde v hudbe to svoje. Nie je to tá angažovaná muzika, nevyjadruje žiadne politické heslá. Myslím, že ľudia poznajú moje názory  a ak chcú, tak sa o nich dozvedia, dosť často sa vyjadrujem aj na sociálnych sieťach k veciam, ktoré ma tešia, alebo naopak trápia. Čo sa mojej hudby týka, to sú naozaj iba životné momenty pretavené do nôt.

Pociťuješ nejaké rozdiely medzi životom na východnom Slovensku a tu v Bratislave?

Neviem to úplne posúdiť, v Bratislave nežijem. Čo však posúdiť viem je to, ako sa tu hrá. V Bratislave je dosť veľa miestností , kde sa dá hrávať pravidelne. Napríklad sú ľudia, ktorí majú počas mesiaca turné iba v Bratislave. V podstate si obehnú dajme tomu desať podnikov, kým v Prešove sú asi štyri podniky, kde sa hráva. V Bratislave je taktiež  viac možností propagácie, napríklad rádiá, rôzne médiá, s ktorými komunikujeme, keď chceme odpromovať našu hudbu alebo naše koncerty. V Prešove toho zas tak veľa nie je. Na druhú stranu, „doma“ sa všetci poznáme, minimálne ako muzikanti.  V skratke, mám pocit, že všetko má rastúcu tendenciu. Muzikanti sa vyvíjajú a vzniká pre nich čoraz viac priestorov.

Vôbec nemám ambíciu odísť do zahraničia, ani som, pravdupovediac, nikdy nemala. Možno keby začala vojna, tak by som z tejto krajiny odišla, ale čo sa týka práce, tak som nikdy nad opustením Slovenska nikdy ani nerozmýšľala.

Prečo si sa rozhodla zostať na Slovensku ? Zahraničie predsa len ponúka v niektorých oblastiach lepšie možnosti.

Vôbec nemám ambíciu odísť do zahraničia, ani som, pravdupovediac, nikdy nemala. Možno keby začala vojna, tak by som z tejto krajiny odišla, ale čo sa týka práce, tak som nikdy nad opustením Slovenska nikdy ani nerozmýšľala. Mám na Slovensku rodinu, kamarátov, mám množstvo práce, proste je nám tu dobre. Samozrejme, je tu aj veľmi veľa vecí, ktoré ma nahnevajú, napríklad rôzne politické záležitosti či diskriminačné kampane rôzneho typu, ktoré sa vzmáhajú  v poslednej dobe. Hnevá ma rasizmus a homofóbia. To sú veci, ktoré ma naozaj dokážu vytočiť, veľakrát som z toho až nešťastná, ako môžu ľudia v 21. storoči takto úzkoprso rozmýšľať.  Ale myslím, že takéto prípady sa nájdu v úplne každej krajine.

V akom jazyku sa nesú tvoje pesničky?

Spievam po slovensky a chcem spievať v slovenčine. Nemám problém spievať v inom jazyku , ako napríklad s Dixielandom, ale moja tvorba je vyslovene orientovaná na slovenčinu a chcela by som aby to tak aj zostalo. Raz sme boli v Nemecku na festivale, kde sa na nás prišlo pozrieť strašne veľa ľudí a pochopiteľne slovenčine nerozumeli. Tak som im priblížila tú pieseň v angličtine a prišli za nami po koncerte, vykúpili úplne všetky cédečká, ktoré sme mali so sebou a zastavili sa za mnou po koncerte s tým, že sa im to veľmi páčilo. Veľmi ocenili práve tú slovenčinu. Prišlo im to trochu také exotické, cítili z toho slovanskosť a vtedy som si uvedomila, že my vôbec nemusíme používať nejakú angličtinu v našich pesničkách. Na Slovensku máme silný dojem, že keď budeme spievať po anglicky, tak sa skôr dostaneme do sveta. A ja mám presne opačnú skúsenosť. Svet skôr oceňuje našu  inakosť. Náš jazyk je pre nich vyslovene čerešničkou na torte. Takže vôbec nemám dôvod meniť jazyk, v ktorom spievam.

Veľmi dúfam, že sa nám podarí vychovať z nášho syna slušného a dobrého človeka. Toto je pre mňa asi najdôležitejšie.

Kedy chystáte najbližší koncert?

V podstate teraz sme na turné Nitra, Zvolen, Banská Bystrica, potom Prešov, Poprad a Košice, kde to celé ukončíme. Začali sme pritom v Prahe. Po turné odohrám koncert s kapelou Neřež, potom ma čakajú divadelné predstavenia Sherlocka Holmesa. Mám toho teraz na pleciach veľmi veľa a povedala by som, že už sme všetci aj trocha unavení. Do začiatku decembra nás dokopy čaká desať koncertov. Potom budeme koncertovať takmer neustále, prichádzajú totiž vianočné akcie. A v januári a vo februári príde zaslúžený oddych – veľmi sa s Michalom (Katkin manžel a manažér, pozn. red.) tešíme domov, na to, ako budeme s našim synom.

Myslíš, že sa tvoj syn vydá v maminých šľapajach ?

To sa ešte uvidí, ale hudbu má už teraz veľmi rád. Páči sa mu, keď mu môj otec hráva na gitare a spieva. Ale už si so synom aj pomaly spievame my dvaja. V každom prípade ho nechceme do ničoho tlačiť. Keď bude chcieť hrať futbal ,tak bude hrať futbal, nebudem ho tlačiť povedzme do klavíra, ale budem veľmi rada, ak sa chopí nejakého nástroja. Ale dúfam, že bude mať trpezlivosť po mojom mužovi. Totiž, ak bude po mne , tak pri tom dlho nevydrží (smiech).

dsc0143

Čo je pre teba v živote najväčším cieľom ?

Aby nám bolo dobre ako rodine, aby sme vedeli dobre fungovať a veľmi dúfam, že sa nám podarí vychovať z nášho syna slušného a dobrého človeka. Toto je pre mňa asi najdôležitejšie.

Neuvažovala si nad opätovným nadviazaním spolupráce s tvojou sestrou ?

Moja sestra s nami doteraz spolupracuje, napríklad v divadle na predstavení, v ktorom teraz účinkujem a tiež s nami hráva vianočné koncerty, akurát tento rok to bude bez nej, pretože sestre sa pred dvoma mesiacmi narodil syn. Takže bude ešte veľmi malý na to, aby mohol cestovať s Veronikou (Katkina sestra, pozn. red.) a aby sa to celé dalo nejako zladiť…

Nerozmýšľala si niekedy nad tým, že by si nahrala pieseň vo východoslovenskom nárečí ?

V rámci albumu Nebotrasenie sme tak zrealizovali jednu pesničku. Spojili sme dve ľudové piesne dohromady a výsledok spievam po šarišsky. Uvažovala som aj nad vydaním celého albumu v takejto forme, ktorý by pozostával zo slovenských ľudoviek, ale teraz to spravila Hanka Gregušová, takže to asi necháme tak (smiech). Možno ešte niečo podobné vytvoríme, to sa ale uvidí až neskôr.

Milujem ten kontrast, keď prídem z mesta na dedinu, kde máme čerstvé vajíčka, uhorky od pani susedy, ktorá ich práve pozbierala…Neviem, či to je typické len pre Slovensko, ale mám to veľmi rada.

Ktoré tri veci podľa teba najlepšie vystihujú Slovensko?

Naozaj neviem vybrať len tri… Je ich tak veľa (smiech)!

A aké je tvoje Slovensko ?

Moje Slovensko tvorí v prvom rade moja rodina. A moje Slovensko je takisto Prešov. Mám rada ale aj iné veci, ako napríklad Banskú Štiavnicu, či bratislavské bistrá. A neodmysliteľnou súčasťou môjho Slovenska sú zákutia našej prírody. Milujem ten kontrast, keď prídem z mesta na dedinu, kde máme čerstvé vajíčka, uhorky od pani susedy, ktorá ich práve pozbierala…Neviem, či to je typické len pre Slovensko, ale mám to veľmi rada. Tiež mám rada takú našu človečinu. Čoraz viac sa snažíme druhým otvárať a to je len a len dobré.

Pokiaľ však hovoríme o ľuďoch, mám pocit, že sme trochu zaspatí a často sa cítime akoby ukrivdení. Vo všeobecnosti. Veľakrát hľadáme chybu v iných a rozmýšľame nad vecami ako sa nedajú robiť, nie ako sa dajú. A to je veľká škoda. Myslím, že by sme možno mali trochu viac dôverovať svojim schopnostiam, ale na druhej strane aj vynaložiť aktivitu k tomu a nečakať, že nám spadne do ruky všetko hotové.  Sú tu aj ľudia, ktorí toho chcú veľmi veľa dokázať, robia množstvo vecí v mnohých sférach a to je veľmi pozitívne a je to úplne super. Tak by to malo byť! 🙂

Katka, ďakujeme za rozhovor.

Foto zdroj: Wopss.sk/Michal Lukáč

Pôvodná publikácia: 7.11. 2014

O autorovi

Valentína Tuhá

Valentína Tuhá

Pochádza z Levíc, i keď jej korene siahajú na východ. Jej záľubou sú cudzie jazyky i jazyk slovenský. Nekorunovaným kráľom jej knižných poličiek je jednoznačne J. Steinbeck. K dobrému príbehu nepohrdne tabličkou čokolády. Miluje tanec, zaujíma sa o komunikáciu vo všetkých formách a rada sa rozpráva s osobami netradičných názorov. Ak ste jednou z nich, neváhajte ju osloviť – valentina.tuha@gmail.sk

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter
lista

Mohlo by Vás zaujímať