Testujeme nový web! Zapoj sa do testovania a napíš nám, ako sa ti páči. kontaktuj@wopss.sk Ďakujeme

Odporúčame

KROJím, krojíš, krojíme – o súčasnom trende ľudovej výšivky

17. februára 2017 | Blog Na kus reči

Autor:

A vám už visia v skrini Čičmany? Že nie? Tak potom určite Rejdová! No dobre, možno sme sa netrafili ani tentokrát. Isto ste však zaregistrovali, ako sa mnohí výrobcovia inšpirujú motívmi slovenskej ľudovej výšivky. Prelúskajte sa s nami jej históriou a v dvoch rozhovoroch sa dozviete nielen to, čomu vďačí za súčasnú popularitu. 

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter

Keď sa povie kroj, mnohí z nás si predstavia tradičný ľudový odev, bohato vyšívaný, ktorý svojimi farbami lahodí oku. To jedinečné umelecké cítenie našich predkov, ktoré dokázali preniesť na oblečenie, obdivujeme dodnes nielen my, ale aj cudzinci z rôznych kútov sveta. Výšivkami alebo motívmi z výšiviek si ľudia zdobili oblečenie kedysi, robia tak aj dnes. Ovplyvňovanie módnej tvorby ľudovým odevom je bežné. Práve tak sa považuje za normálny jav, keď módni tvorcovia hľadajú inšpirácie mimo domácich zdrojov, často v textilnej kultúre ázijských krajín. Výnimkou nie je ani Slovensko. Naša tradičná textilná kultúra má nevyčerpateľné bohatstvá, obdivované zahraničím už od konca 19. storočia.

Ako to vlastne s tou výšivkou je?

Na Slovensku bol dôležitým medzníkom pád Bachovho absolutizmu, keď sa začiatkom 60. rokov 19. storočia začalo aktivizovať slovenské národné hnutie. Prejavilo sa i v snahe manifestovať národnú príslušnosť na slávnostných príležitostiach, ktorých počet sa zvýšil, pretože sa zintenzívnil kultúrny i spoločenský život. Manifestovanie týchto snáh prostredníctvom odevu mužov i žien bolo logické. Jedným z výrazných prvkov tradičnej ľudovej kultúry bol totiž tradičný ľudový odev, na ktorý sa zamerala pozornosť.

Pri príležitosti korunovácie mladej kráľovnej Alžbety v roku 1953 jej do Londýna ako dar poslala Živena ženský sviatočný piešťanský ľudový odev.

V 80. rokoch 19. storočia nový módny smer ponúkol určitú šancu regiónom, ktoré mali výšivkárske tradície, aby uplatnili a prezentovali bohatstvo svojich výšiviek.

Už v roku 1886 sa Spolok slovenských žien Živena na svojom valnom zhromaždení rozhodol usporiadať samostatnú výstavu slovenských výšiviek. Myšlienke samostatnej výstavy slovenských výšiviek predchádzala Všeslovanská výstava v Moskve roku 1867 a hospodárska výstava vo Viedni roku 1873, kde Andrej Kmeť zorganizoval expozíciu ľudových výšiviek z Hontu. Na obidvoch výstavách sa výšivky a čipky z územia Slovenska stretli s nevšedným záujmom a obdivom verejnosti. No tým, že niektoré neboli správne lokalizované a obchodníci ich predávali ako turecké, bulharské či dokonca perzské a čínske, poškodili jedinečnosť, kultúrnu tradíciu i históriu našej textilnej tvorby.

Slovenská národne orientovaná inteligencia sa koncom 19. storočia, zásluhou Výstavy slovenských výšiviek v Turčianskom Sv. Martine, čoraz viac zaujímala o ornamentiku, predovšetkým na sviatočnom ľudovom odeve. Ručne zhotovené výšivky sa stali národne stmeľujúcim prvkom a sviatočný ľudový odev znakom reprezentujúcim národnú myšlienku.

Tradičnou výšivkou sa nechali inšpirovať mnohí výrobcovia. Zdroj: svecicky.sk

 

V medzivojnovom období mala takmer každá národne zmýšľajúca Slovenka z mestského prostredia „národný kroj“, ktorý nosila na slávnostné príležitosti národného charakteru. K najnákladnejším, ale aj najdrahším, patrili sviatočné odevy žien z Piešťan a okolia Trnavy. Menej bol žiadaný odev z okolia Trenčína, Horehronia, Myjavy, Čičmian a pod.

K manifestačným prejavom národnej príslušnosti a radosti nad skončením vojnových útrap boli na Slovensku na jar 1945 oslavy oslobodenia, keď si „národný kroj“ obliekli mnohé ženy a dievčatá. Počas osláv l. výročia SNP v Turčianskom Sv. Martine sa zišli v „národnom kroji“ dievčatá, mladé aj staršie ženy. Dámy z lepšie situovaných meštianskych rodín mali trnavský a piešťanský odev; vyskytoval sa tiež odev myjavský, turčiansky, čičmiansky aj ľudový odev z Moravy. Pri príležitosti korunovácie mladej kráľovnej Alžbety v roku 1953 jej do Londýna ako dar poslala Živena ženský sviatočný piešťanský ľudový odev.

Aj v týchto desaťročiach zdobia motívy slovenských výšiviek mnohé oblečenie, či iné výrobky. O súčasnom trende tejto výzdobnej techniky vám prezradia viac nasledujúce rozhovory.

Etnológ Juraj Zajonc: „Môžeme hovoriť o renesancii kroja i ornamentu“

Vyštudoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave odbor národopis. Pracuje v Ústave etnológie SAV a prednáša na Vysokej škole výtvarných umení. Napísal mnoho odborných článkov a štúdií, podieľal sa na tvorbe viacerých publikácií, na konte má aj niekoľko vlastných kníh, získal viacero ocenení.

Výšivkové ornamenty sú známe svojou pestrosťou. Existuje nejaký, ktorý je typický pre Slovensko?

Na Slovensku je možné rozlíšiť takmer 30 oblastí ľudovej výšivky, preskúmaných a popísaných bolo viac ako 90 jej lokálnych štýlov. A každá z nich je špecifická. Keď etnograf skúma región, snaží sa okrem iného zistiť, čo je preň charakteristické, čo sa nikde inde na Slovensku nenachádza. Vo výšivke sa jednotlivé oblasti, lokality, vizuálne líšia motívmi i spôsobom usporiadania motívov do kompozícií.

Výšivky sa líšia aj technikou, ktorou sú zhotovené. Iný je totiž postup napríklad pri tvorbe krížikovej výšivky viazanej na štruktúru tkaniny, na ktorú sa vyšíva, a odlišne sa vyšíva vzor, ktorý je na tkanine nakreslený. Mohli by sme nájsť aj motívy, ktoré síce zobrazujú rovnaký prvkov – vtáka, kvet i ďalšie. No v každej z oblastí by bol tento motív inak stvárnený. Ľudia, ktorí sa zaujímajú o výšivky – a nie sú to len etnografi – dokážu na základe techniky rozoznať, či výšivka pochádza z Čičmian, zo Záhoria alebo z Heľpy, či Polomky na Horehroní… Je to taký vizuálny jazyk.

Keby sme sa cudzincovi chceli pochváliť jedným krojom, ktorý nás najviac reprezentuje, dal by sa taký nájsť?

Kroje, teda odevy, ktoré nosili obyvatelia dedín i viacerých mestečiek, tvorili bohatú a rôznorodú škálu. Aj napriek tomu však boli niektoré z nich na Slovensku vnímané ako kroje, ktoré lepšie ako iné vyjadrujú charakter tradičnej ľudovej kultúry. Tak bol napríklad v 20. storočí – a je tomu tak vlastne dodnes – za takzvaný slovenský kroj považovaný tradičný odev žien z dedín v okolí Piešťan. Je totiž pomerne bohato vyšívaný, používala sa na ňom pestrá škála farieb i kovové nite. Reprezentantom slovenského mužského kroja bol tradičný odev z Detvy, alebo širšie z Podpolianskej oblasti. Od mužských krojov z iných oblastí Slovenska sa líši krátkou košeľou, čo ho robí zaujímavým. Zároveň je tento kroj úzko spätý s tradičnou pastierskou kultúrou našej krajiny, ktorú Slováci aj ich susedia tiež považujú na slovenské špecifikum.

Takže vybraný kroj potom reprezentoval väčšiu oblasť?

Áno. Prvok, ktorý sa vyberie, slúžil ako zástupca väčšieho územia. Takto boli vybraté aj detviansky alebo piešťanský kroj. Ak reprezentovali Slovensko v zahraničí, nehovorilo sa o nich už ako o regionálnych typoch krojov, ale ako o krojoch slovenských. Pre cudzinca z iného štátu alebo kontinentu je totiž dôležité, a aj jednoduchšie, pochopiť, zapamätať si „áno, to je Slovensko“, ale oblasť už poznať nepotrebuje.

Piešťanský kroj si na začiatku 20. storočia obliekali vyššie vrstvy z celého Slovenska na rôzne spoločenské udalosti. Zdroj: pinterest.com/neznámy autor

 

Kedy asi mladí ľudia na Slovensku prestali nosiť kroje a oblečenie s výšivkou?

Tradičný odev je jedným z prvkov tradičného spôsobu života, ktorý bol na Slovensku spätý predovšetkým s poľnohospodárstvom. Je to súčasť tradičnej kultúry – čiže toho, čo sa prenášalo z generácie na generáciu a čo je v súčasnosti považované za kultúrne dedičstvo. Najprudšia zmena nastala v polovici 20. storočia, keď obyvatelia dedín, ktorí dovtedy obrábali polia a chovali dobytok, začali vo veľkej miere pracovať v továrňach, odchádzať za prácou do miest. Už od konca 19. storočia malo na zmenu v obliekaní vplyv vysťahovalectvo za prácou do západnej Európy a do zámoria. Zrušenie súkromného hospodárenia spôsobilo okrem iného aj to, že obyvatelia dedín už nemali možnosť dopestovať si suroviny na výrobu textilu a odevov. Celkovo sa zmenil spôsob života. A to nie len spôsob obliekania, ale aj bývania, stravovania či trávenia voľného času.

To sú najvýznamnejšie podnety, ktoré spôsobili, že sa prestal nosiť tradičný odev. Presnejšie, že sa postupne začal vymieňať za oblečenie, aké nosíme dnes. Najdlhšie používala tradičný odev najstaršia generácia, ktorá zostala bývať tam, kde sa narodila a kde prežila celý život.

Dá sa hovoriť o postupnom zániku?

Nosenie tradičného odevu nezaniklo úplne. Sú slávnostné, sviatočné príležitosti, pri ktorých si ho ľudia obliekajú aj v súčasnosti. Vznikla aj jeho nová podoba, tzv. scénický odev – ten, ktorý používajú pri vystúpeniach napríklad členovia folklórnych súborov. Možno povedať, že v súčasnosti existuje „krojová renesancia“. Je to však len nová forma trávenia voľného času spojená s použitím špecifického odevu.

Spätosť s tradičným odevom je v jednotlivých oblastiach, lokalitách, ba aj rodinách rôzne silná. I dnes napríklad v niektorých dedinách východného Slovenska sa pri istých príležitostiach obliekajú všetky generácie do kroja. Kroj je prípadne považovaný, alebo i vyžadovaný, ako vhodné spoločenské oblečenie pri sviatočných aktivitách v dedine. Takto tradičný odev žije v súčasnosti.

Nosenie krojov je stále bežné. Len v inej podobe, ako kedysi. Zdroj: folfklorika.sk/neznámy autor

 

Takže kroje sa stále nosia, len s iným zámerom, ako kedysi?

Áno, nosia sa, len sa menia príležitosti. Mimochodom, je zaujímavé sledovať snahu o ich konzervovanie. Už sa nerobia zmeny a nezasahuje sa do motívov, ale ľudia sa snažia zachovať ich pôvodný ráz. Minulý mesiac sa objavila v relácii o slovenskom folklóre s názvom Nehaňte ľud môj reportáž, v ktorej dvadsaťšesťročný Tomáš hovorí o tom, ako zbiera originály krojov. Tie potom folklórna skupina Škvarkare  z Košickej Novej Vsi používa na vystúpeniach. Takže žiadne repliky, ale autentický ľudový odev.

Všimli ste si v poslednom čase zvýšený záujem o výrobky s ľudovými ornamentmi?

Zaevidoval som, že v istých situáciách, napríklad pri prezentácii Slovenska v zahraničí, sa začína ornament, vybraný zo škály tradičného dekóru, objavovať ako vizuálny symbol, reprezentant Slovenska. Už to nie je silueta Kriváňa alebo Bratislavský hrad, už je to napríklad čičmiansky ornament. Následne sa ten istý ornament v rovnakom grafickom spracovaní objavil aj v zábavnej televíznej súťaži Milujem Slovensko. Z tradičnej ornamentiky vychádza aj značka produktu s názvom Tatranský čaj a možno ju nájsť aj na obaloch výrobkov Liptovskej mliekarne. Ľudový ornament je pre slovenskú kultúru a jej reprezentáciu nosným prvkom. Pritom dnes ide o oživenie staršej línie tejto sféry vizuálnej komunikácie s aktualizáciou vzhľadu, ale aj významov používaných motívov.

Mnohí síce nevedeli, že ide o čičmiansky vzor, súvislosť so Slovenskom im však neunikla. Zdroj: TASR/AP

 

Je to teda istý prejav vlastenectva?

Skôr by som povedal, že ide o vyjadrenie istého vzťahu ku krajine, v ktorej žijeme. Istým spôsobom to súvisí so životom každého z občanov Slovenska i celého jeho spoločenstva. Slovensko vnímam ako krajinu, ktoré ešte dospieva, a to v dobe, ktorú označujeme ako globalizovanú. Ľudová kultúra, ktorá sa spája napríklad aj s výšivkami, patrí k tým prvkom, cez ktoré si uvedomujeme kam patríme, čo máme spoločné. Je to totiž niečím zvláštnym, čím sa môžeme prezentovať aj navonok. Tradície celkovo sú v každej kultúre kategóriou, o ktorú sa môžeme oprieť v rozhovoroch s cudzincami, ktorí by od nás čakali odpoveď na otázku „a čo je vaše?“. A ak sa ešte vrátim k slovenských výšivkám, mnohé boli síce ovplyvnené renesančnou talianskou či barokovou módou, ale to, aké podoby nadobudli u nás, to je práve to špecificky slovenské.

Vďaka čomu sa výšivka dostala na výslnie? Vyznieva to totiž tak, akoby sa na ňu zabudlo a zrazu „bum“, ornamenty všeličo zdobia…

V súvislosti so zmenami po roku 1989, rozširovaním Európskej únie i v spojitosti s globalizáciou sa objavil názor, že ďalší vývoj bude v Európe smerovať k unifikácii kultúr. Prax však priniesla presný opak. Jednotlivé kultúry začali hľadať a prezentovať sa cez prvky kultúry, ktoré považujú za špecifické. Ornament patrí k týmto prvkom. Ak aj nie sú známe predošlé, staršie obsahy, významy nejakého ornamentu, stále je vhodný na sprostredkovanie aktuálneho významu. Zároveň, ak sa jeho vizuálna stránka nezmení,  je súčasne vnímaný ako súčasť tradície. Je to podobný princíp ako sa s reklamnými značkami: hoci nevieme, čo presne znamená symbol značky Adidas alebo Nike, rozoznáme ho a vieme, aký pre nás zaujímavý produkt sa za ním skrýva.

To je aj prípad ornamentov vo výšivke. Predstavujú akoby „značku“, na ktorú sa môžu dizajnéri historicky odkázať. A buď ju nechajú v pôvodnom stave, alebo ju aktualizujú.

Spomínate význam. Výšivka teda nie je len skupina motívov, ale aj niečo odkazuje?

Motívy, z ktorých sú zložené ornamenty, možno chápať ako znaky, ktoré niečo symbolizujú. Pri kultúrno-historickom štúdiu ornamentov sa zistilo, že pre ľudí v minulosti mali prvky, ktoré mi dnes považujeme len za ozdobu, konkrétny obsah a význam. Časť motívov mala význam vlastníckeho znaku. Iné motívy mali ochranný význam alebo boli symbolom lásky, náklonnosti. V tomto význame sú aj dnes vnímané napríklad srdce či ruža.

Motívy ornamentov sú niečo podobné ako orientačné značky, ktoré vás orientujú v kultúre. Ak sa spolu s generáciami ľudí stratili poznatky o ich význame, vnímame ich už len ako históriu, doklad minulosti. Alebo im môžeme dať nové, vlastné významy.

Dnešný človek vníma motívy zo škály tradičných ornamentov na základe ich vzhľadu, teda ako niečo, čo sa mu páči alebo nepáči. V tejto polohe je ornamentálny motív zväčša chápaný aj ako súčasť našej súčasnej kultúry. A ak je povýšený na reprezentanta krajiny, nesie silný odkaz a väzbu ma minulosť.

Jednou zo súčasných podôb motívov vybraných práve z plotov sú autorské  šperky tohto dizajnéra.

Do akej miery sa terajšie motívy zhodujú s pôvodnými? Naštudujú si výrobcovia originály alebo sú to len motívy od buka do buka?

V súčasnosti je pomerne veľké množstvo prameňov, najmä publikácií, o ornamentoch, motívoch používaných v rozličných oblastiach tradičného ľudového umenia. Takže tvorcovia majú po čom siahnuť a aj to robia. Neraz sa výrobca, výtvarný umelec, inšpiruje prvkami motiviky, ktorá je spätá s lokalitou, ku ktorej má vzťah. Preto často takýto kreatívni jednotlivci pátrajú po originálnych predmetoch, kde sa daný motív objavuje. Takto sa dozvedajú nové informácie nielen o motívoch, predmetoch, ale aj o vlastnej minulosti.

Narábanie s tradičnými motívmi má však aj voľné podoby. Na internete možno nájsť príklady akýchsi ponášok na tradičný odev, ktorý je inšpirovaný napríklad strihom mužskej košele, no výšivka nemá žiadne špecifické oblastné alebo lokálne znaky. V jednom prípade bol súčasťou odevu goralský klobúk. Ten mala na hlave dokonca aj žena, hoci v dedinskom prostredí chodili slobodné dievčatá bez špeciálnej pokrývky hlavy a ženy po vydaji nosili čepce.

Ako to je s knihami a publikáciami, ktorých je možné nájsť tradičné vzory výšiviek?

V 16. storočí sa začali tlačiť a vydávať vzorkovnice, podľa ktorých bolo možné vyšívať. Šírili sa v Európe a podľa nich vznikali výšivky v stredných a vysokých vrstvách spoločnosti. Neskôr sa začali motívy z týchto vzorkovníc objavovať aj vo výšivkách dedinských žien a od 18. storočia sa stali súčasťou ľudovej výšivky. Tak ako inde v Európe, i na Slovensku vznikali aj v 20. storočí knihy, súbory vzorov, ktoré boli pokladom pre maľovanú, vyšívanú či vyrezávanú výzdobu. Vtedy vznikol aj takzvaný slovenský ornament, ktorý možno vidieť napríklad na tak významnom historickom dokumente, akým je Pittsburgská dohoda. Význam slovenského ornamentu ako jedného z národných symbolov kulminoval v dobe vojnového slovenského štátu.

V druhej polovici 20. storočia bola na Slovensku najrozšírenejším zdrojom výšivkových vzorov kniha Slovenské výšivky, vydaná vo viacerých vydaniach, a to aj v zahraničí v prekladoch. Podľa nej niekoľko generácií žien tvorilo výšivky, ktoré sa hlásili k tradíciám slovenskej ľudovej výšivky. Takmer neznáme sú však fakty, že autorka publikácie sa výšivke venovala v rámci štúdia na škole v Brne a že nie všetky v knihe uvedené vzory majú slovenský pôvod.

Pittsburgskú dohodu takto krásne dekoroval Štefan Kostelničák. Zdroj: archív J. Z.

 

Moderným poňatím tradičného je aj kniha Aha. Čo na ňu hovoríte?

Aha je úspešným príkladom toho, kam možno v súčasnosti posunúť vizuálnu podobu výšivky, ako súčasníkovi moderne priblížiť tradíciu. Autor výšivkové motívy, už predtým publikované v pôvodnej vyšívanej i kresbovej podobe, nanovo graficky spracoval. Dal im však nielen novú vizuálnu podobu, ale aj kontext, čím ich zatraktívnil a spravil znova zaujímavými.

Sčasti podobným a v niečom iným je príklad značky Puojd.sk. Jednou z jej vizuálnych línií sú vzory založené na podobe štátneho znaku Slovenskej republiky. Možno sa bude zdať, že ide o úplne nový nápad. No vo výšivkách, v drevorezbe, ba aj v modrotlači sa už v 19. storočí objavil ako súčasť ornamentálnych kompozícií znak Uhorska, čo bolo prejavom tzv. uhorskej vlasteneckej módy.

Ak by ste mali mladým dizajnérom odporučiť nejaký slovenský motív z výšiviek, na ktorý by sa mali zamerať, pretože je niečím výnimočný, ktorý by to bol?

Mojich študentov vždy nabádam k tomu, aby hľadali a študovali – ak je to čo len trochu možné – priamo originály výšiviek, tkanín, textílií. Tak v nich každý nájde niečo pre neho nové, podnetné, z čoho ďalej môže vytvoriť  vlastné originálne dielo. Preto neodporúčam ornament, ale cestu hľadania autentických vecí a ich pôvodu. To, čo je na internete, to nestačí. Dôležité je ísť do múzea, vidieť a zažiť originál.

Z takéhoto hľadania, doslova až putovania za originálnymi prejavmi ľudového umenia, vznikla napríklad moja spolupráca so študentom dizajnu na VŠVU. Zaujali ho ploty, ktoré na Slovensku vznikali v období socializmu, často svojpomocne, z kovových prvkov: z odpadu, z výstuží do betónu a podobne. Všimol si, že niektoré v nich použité motívy sa opakovali, iné sa v závislosti od regiónu rôznili. Spravil pomerne rozsiahly výskum, pričom ploty fotografoval a zapisoval údaje o ich vzniku. Pozoruhodný je fakt, že na plotoch našiel aj o motívy, ktoré sú prvkami ornamentov často až do 50.-60. rokov 20. storočia – napríklad kosák a kladivo, raketa. Jednou zo súčasných podôb motívov vybraných práve z plotov sú autorské  šperky tohto dizajnéra.

Jana Vacková – gravírovačku schovala do krabice, aby vytvorila Jakuba

Na Strednej odbornej škole sklárskej v Lednickom Rovnom študovala odbor maľba skla, prešla viacerými zamestnaniami, no ani jedno nebolo zatiaľ pre ňu to pravé orechové – alebo žeby ornamentové? Dvadsaťpäťročná Jana žije v Trenčíne a okrem toho, že maľuje a predáva výrobky na Sashe.sk, tak miluje bylinky, svoju záhradku za Trenčínom, dobré pivo a Metallicu.

Venuješ sa prevažne hand-made móde, pričom tvoje výrobky sa dajú zakúpiť na známom slovenskom hand-made portáli. Ako si sa k tomu dostala?

Na Sashe som sa zaregistrovala pred necelými troma rokmi s víziou, že tam budem prezentovať a predávať svoje „výrobky“. Bolo to rok po tom ako som ukončila školu –  študovala som maľbu skla, pedagogiku a dejiny výtvarnej kultúry.

Chuť tvoriť niečo vlastné bola veľká, keďže som bola zamestnaná v úplne inom, nekreatívnom odbore. V tom čase mi bolo najbližšie zošľachťovanie skla. Začala som teda tým, že som si kúpila gravírovačku na sklo, vázy, misy, poháre… A potom už len rástlo moje nadšenie, keď som si predstavila, ako bude moja galéria onedlho zaplnená sklenenými výrobkami.

Teraz však v tvojej galérii nie je žiadne sklo, ale ponúkaš prevažne oblečenie. Čo sa teda stalo?

Motívy, ktoré som raz objavila v jednej knihe, sa mi však zapáčili natoľko, že som si jeden upravila a namaľovala na tričko, aby som ho mohla sama nosiť. To tričko zaujalo okolie, a tak som namaľovala ďalšie a pridala ich na Sashe. A bolo rozhodnuté. Odvtedy je gravírovačka aj sklo v krabiciach (úsmev).

Iní ľudia si uvedomujú, v akej „chorej“ dobe žijeme a snažia sa trochu spomaliť, žiť viac v prírode, podľa starých tradícií.

Všetky tvoje výrobky sa nesú v znamení slovenskej výšivky a tradičných ornamentov. Prečo si zvolila práve túto tematiku?

Už na škole som sa venovala štúdiu ornamentiky a preto som hľadala vhodné motívy, ktoré by som mohla použiť na spomínané sklo. Vtedy som našla knižku starých ľudových ornamentov používaných na bytových doplnkoch a výšivkách, odkiaľ pochádzal aj ten prvý motív namaľovaný na moje tričko. Veľmi sa mi zapáčila myšlienka spojiť niečo staré a tradičné s dnešnými doplnkami do interiéru.

Je ti nejaký vzor najbližší?

Áno, teraz sú mi najbližšie dva vzory, ktoré som robila naposledy na pánske tričká. Volajú sa Jakub.

Jakub nemusí byť len váš kamoš či súrodenec. Jakub môže byť aj tričko.

 

Čo sú to za vzory?

Pochádzajú z výšiviek zo starých obrusov, sú však trošku upravené.

Kde hľadáš inšpiráciu? Musela si kvôli tomu preštudovať nejaké materiály o vzoroch a motívoch?

Inšpiráciu hľadám v knihách, ale aj na internete. Niektoré vzory pochádzajú zo starých porcelánových šálok, čajníkov a váz, ale najmä krojov a výšiviek. Poniektoré kombinujem s inými, dopĺňam a vymýšľam si nové, ďalšie sú zanechané tak, ako ich nosili stáročia naši predkovia.

Nezostávam však pri tom, čo som objavila, ale stále hľadám nové materiály, keďže viem, že je toho veľa. Na začiatku som v tom mala chaos, teraz už začínam mať väčší prehľad o jednotlivých vzoroch. Najviac motívov ale pochádza zo spomínanej knihy o bytových doplnkoch.

Všimla si si v poslednom čase zvýšený záujem o výrobky s ľudovými ornamentmi? Je to akýsi nový trend…

Áno, všimla. Ornamenty s ľudovou tematikou už dnes môžeme vidieť naozaj často a na úplne bežných predmetoch – od moderných smartfónov, cez kabelky, oblečenie až po bytové doplnky. Príčiny môžu byť rôzne. Každý môže mať iný pohľad na vec – niekomu sa to páči len vizuálne a vie, čo to je, ale nemá k našej kultúre hlbší vzťah. Jednoducho to berie len ako módny trend.

Iní ľudia, a tých je asi čoraz viac, si uvedomujú, v akej „chorej“ dobe žijeme a snažia sa trochu spomaliť, žiť viac v prírode, podľa starých tradícií, a to s tým súvisí. Môže to byť pre nich symbolom niečoho, čo je typické pre našu krajinu.

Tričko Folk – Janina galéria je inšpirovaná ľudovými ornamentmi.

 

Myslíš si, že sa tento „trend“ uchytí na dlhšie, ako len na pár sezón?

Dúfam, že bude módny dlhšie. Podľa môjho názoru má veľký potenciál. Mne sa páči aj to, ako sa tento trend vyvíja. Môžeme totiž vidieť, že sa dá poňať rôzne – vznikajú nové ornamenty inšpirované tradíciou slovenskej výšivky, prispôsobené požiadavkám moderného zákazníka. Veľmi sa mi páči, ako ich spracoval Tomáš Kompaník vo svojej knihe AHA. Keď som sa o nej dozvedela, hneď som ju chcela mať doma.

Občas sa nájde niekto, kto chce niečo úplne iné, nové, napríklad motív typický pre región, v ktorom žije.

Vieš nám povedať, ktorá veková kategória takého veci najviac kupuje?

To neviem presne, mám pocit že veková kategória je dosť široká. Pri objednávkach sa vek neuvádza, tak len intuitívne podľa komunikácie so zákazníkmi si myslím, že sú to prevažne mladí ľudia. Ale nie len mladí.

Dávajú si ľudia robiť aj veci na objednávku alebo skôr kupujú len to, čo ponúkaš?

Väčšinou si ľudia objednávajú konkrétnu vec, ktorú ponúkam v galérii. Niekedy ale meníme farebnosť, prípadne nejaký detail. Vtedy vedia vzniknúť zaujímavé kombinácie a ja tým získam aj iný pohľad na vec. Občas sa nájde niekto, kto chce niečo úplne iné, nové, napríklad motív typický pre región, v ktorom žije. V takom prípade hľadám a študujem vzory a upravujem ich tak, aby boli vhodné na konkrétny textil. A úprimne, v tom sa vyžívam najviac. Prípadne mi zákazník pošle konkrétny ornament a dolaďuje sa už len farebnosť a veľkosť.

Detail poctivého ručného maľovania. Mimochodom, uhádnete, čo je to za produkt?

 

A ako je to s konkurenciou? Všímaš si, čo ponúkajú iní predajcovia?

Konkurenciu si všímam, ale neberiem to ako súťaž. Je veľa šikovných predajcov, ktorých výrobky sú taktiež inšpirované ľudovým ornamentom. Každý má ale svoj „rukopis”, tak ako aj ja, a mne sa to tak páči.


Ďakujeme Janke Vackovej a etnológovi Jurajovi Zajoncovi za ich čas a ochotu pri odpovedaní na naše zvedavé otázky. Taktiež ďakujeme etnografke Zore Mintalovej-Zubercovej, ktorá je autorkou odbornej štúdie, ktorej informácie sme použili na začiatku článku.

Zdroj štúdie: academia.edu/Zora Mintalová-Zubercová

Foto zdroj (druhý rozhovor): archív Jany Vackovej

Dátum pôvodnej publikácie: 20. júna 2015

O autorovi

Adriána Heglasová

Adriána Heglasová

Pochádza zo Žiliny, ktorá je jej srdcu blízka. V Bratislave študuje slovenský jazyk a literatúru, takže v budúcnosti si možno od nej prečítate nejakú knihu. Má rada všetko leopardie, gerbery, steaky, futbal a rock. Vo voľnom čase organizuje, číta a večne nestíha. Zaujíma sa o slovenskú tradičnú kultúru, preto ak viete o niečom, kde sa skloňuje slovo folk, neváhajte jej napísať na adriana.butkova@wopss.sk

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter
lista

Mohlo by Vás zaujímať