Testujeme nový web! Zapoj sa do testovania a napíš nám, ako sa ti páči. kontaktuj@wopss.sk Ďakujeme

Odporúčame

Baťovany: Mesto, ktoré sa zrodilo z veľkého sna

10. februára 2017 | Blog Na kus reči

Autor:

Baťovany vznikli z predstáv o ideálnom meste. Na zelených lukách v sútoku riek Nitra a Nitrica– v doline ničoho. Budovy závodov, ktoré kedysi obúvali takmer celý Sovietsky zväz, dnes chátrajú. Naďalej však hrdo stoja –  aby pripomínali roky svojej zašlej slávy. Na severnej strane mestečka, ktoré už dnes každý pozná pod svojim novým menom. Partizánske. Čo sa vlastne so závodmi stalo? Otázka, na ktorú si dodnes nevedia odpovedať ani mnohí Partizánčania

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter

Iba máloktorá osobnosť našich dejín preslávila niekdajšie Československo za hranicami tak, ako to urobil Tomáš Baťa. Avšak mužovi, ktorý obúval v priebehu minulého storočia takmer celý svet, vďačíme za viac, než za dobré meno. Svojou vytrvalosťou a úsilím vytvoril prácu pre tisícky obyvateľov na miestach, kde prebýval hlad a chudoba. Baťa pre nich postavil celé mestá.

Svedčia o tom aj názvy desiatok baťovských satelitov, ktoré nesú vo svojom mene tichý odkaz jedného z najúspešnejších podnikateľov dvadsiateho storočia. Batatuba v Brazílii, Batapur v Pakistane, Bataville vo Francúzsku, Batanagar v indickej Kalkate, Batawa v Kanade, Batadorp v Holandsku, Baťov v českých Otrokoviciach a napokon – mestečko Baťovany ukryté na stredozápade Slovenska. Mesto, ktoré vyrástlo prakticky v doline ničoho, rozpráva aj po desaťročiach svoj tichý príbeh.

CHLAPEC, KTORÝ MAL VEĽKÉ SNY

Tomáš Baťa. Muž, ktorý spravil obuvnícku revolúciu. Zdroj: ČTK

Tomáš Baťa sa narodil 3. apríla 1876 do rodiny obuvníka Antonína Baťu staršieho.
K obuvníckemu remeslu pričuchol už v detskom veku – dokonca, ako šesťročný dokázal sám vyrobiť topánku zo zbytkových odrezkov. Niet sa však čomu čudovať – šusterstvo mal chlapec v krvi. Deväť pokolení Baťových predkov bolo obuvníkmi z povolania.

Podnikateľské sny Tomášovho otca boli vskutku smelé, aj keď kapsa bola prázdna. No práve kvôli rodinnému obchodu musel Tomáš často uprednostniť živnosť pred školou. Knihy, ku ktorým sa po večeroch utiekal, hltal však s náruživosťou chlapca s veľkými snami. No v spoločnosti mladých pánov, ako nazval svojich privilegovaných rovesníkov, cítil opovrhnutie a posmech. Bol pre nich iba šustrovským učňom.

Otec stál v kruhu medzi ostatnými šustrami a ukazujúc na komín neďalekého cukrovaru, hovorí: Hľa, takýto komín budú mať moji chlapci.

Tomášov otec nebol možno synovým vzorom v podnikaní, ale sám do neho vkladal veľké nádeje – rovnako ako aj do jeho staršieho brata Antonína.

,,Pamätám sa na príhodu, ktorá sa odohrala, keď sme boli ešte v biede. Bolo to na jarmoku v Hradišti, otec stál v kruhu medzi ostatnými šustrami a ukazujúc na komín neďalekého cukrovaru, hovorí: Hľa, takýto komín budú mať moji chlapci,“ spomínal Tomáš vo svojej autobiografii.

„Otcove slová boli príliš na skrehnuté telo a poklesnutú myseľ, bolo to priam rúhanie našej spoločenskej biedy. Ostatní šustri otca obkľúčili a robili si z neho posmešky. Mal som o neho strach, aj zlosť, pre jeho nerozvážne slová,“ písal.

Ako chlapec neprikladal otcovým slovám veľký význam, no ako sa napokon ukázalo, z otca sa vykľul nie blázon, ale vizionár. Československo zanedlho zastavali desiatky komínov Baťových závodov – vyšších ako ten, na ktorý ukazoval jeho otec.

MESTO NA ZELENEJ LÚKE

Zrod mestečka Baťovany. Zdroj: Miroslav Veliký, archív ZDA (repro foto)

Baťovany sa zrodili z veľkého sna. Z predstáv o ideálnom meste. Na zelených lúkach, ktoré obkolesovali malé dediny roztrúsené po okolí. A schovávajú v sebe príbeh dvoch veľkých mužov. Niekdajší poklad baťovskej architektúry leží skrytý v doline pod Strážovskými vrchmi na stredozápade Slovenska a objaví sa pred vami práve vo chvíli, keď to najmenej čakáte.

Bošany, jedna z okolitých obcí, dosiahla už v druhej polovici 19. storočia nevídaný úspech. Miestna garbiareň sa stala najväčšou v strednej Európe a chýry o nej kolovali aj za hranicami Uhorska. Začiatkom dvadsiateho storočia však udrela kríza. Fabrika bola na pokraji krachu. Až dokým kožiarske závody nezaujali Tomáša Baťu.

Z chlapca, ktorý sníval o živote medzi pánmi, sa medzičasom stal úspešný podnikateľ. Rukávy si do práce súkal ako prvý, svojich podriadených nevolal inak ako spolupracovníci – pretože si boli rovní – a aj z krízy vyšiel vždy silnejší, než kedykoľvek predtým. Počas vojny obúval celé vojská, v časoch nedostatku odvážne znížil ceny o polovicu. Stovkám mužov dal prácu a zachránil ich tak pred narukovaním na front.

,,Nie som hrdý na tie múry a stroje a na to, že sú tieto veci zapísané na moje meno. Som hrdý na vaše schopnosti, na vaše statočné srdcia a na vaše usilovné ruky,“ prihováral sa ku svojim mladým mužom.

Baťa videl potenciál tam, kde iní iba mávli rukou.

Po prvý raz vstúpil Baťa na územie Hornej Nitry v roku 1930. Kožiarske závody krachovali, na okolí bol hlad a chudoba. Baťa však videl potenciál tam, kde iní iba mávli rukou. Široké pláne, tradícia kožiarskej výroby a železnica, ktorá pretínala región už od sklonku 19. storočia, boli pre neho znamením jasného úspechu. Baťa prikázal stavať. O rok na to sa už začalo vyrábať vo veľkom.

Bolo to práve v čase rastúceho úspechu. V tom období mal Baťa v Československu takmer dve tisícky predajní, v zahraničí ich bolo viac ako 600. Všetci volali po úspechoch zlínskeho podnikateľa, keď sa im oslavné hlasy zasekli v hrdlách. Krajom sa rýchlo rozšírila smutná správa. Tomáš Baťa zahynul. Písal sa 12. júl 1932, keď  havaroval na letisku v českých Otrokoviciach v snahe dostať sa včas na otvorenie novej továrne vo Švajčiarsku.

PRÍBEH MUSÍ POKRAČOVAŤ

 

Smutná správa zasiahla azda všetkých, ktorých životy sa čo i len nepatrne prepojili s menom Baťa. No nedalo sa inak, výroba musela pokračovať. Od plynulého chodu fabriky záviseli životy stoviek ľudí v Bošanoch, ktorým dávala živobytie. Na čelo podniku sa postavil o 22 rokov mladší Ján Antonín – ďalší z generácie šustrov v rodine Baťovcov. Nevlastný brat zakladateľa obuvníckeho impéria sa rozhodol začať tam, kde Baťa starší skončil. V budovaní veľkého sna.

Jánov cieľ bol jasný – vyrobiť v Bošanoch 20 000 párov topánok týždenne. Továreň na Hornej Nitre bola už v tom období hlavným výrobcom obuvi na Slovensku. Plány sa však zmenili. Špekulácie bošianskych statkárov priviedli Baťu na novú myšlienku – presunúť výrobu do neďalekých Šimonovian, kde odkúpil pozemky od miestneho veľkostatkára Salzbergera.

Ženy nezriedka vyhnal z fabriky hustý dážď. Budova nemala ešte ani zasklené okná.

Údolie, ktoré doposiaľ žilo poľnohospodárstvom, zachvátil stavebný ošiaľ. V tom čase obývalo plochu 700 hektárov ani nie päť stovák ľudí, prevažne roľníkov. Prichádzajúci stavbári počkali, kým sa z polí nevezme posledná úroda a presne 8. augusta 1938 sa prvýkrát zaryli bagrom do obrobenej zeme.

S výrobou sa začalo narýchlo. Spočiatku sa vyrábalo v „bojových podmienkach“. Obuvnícke stroje poháňala lokomotíva pristavená pod oknami, keďže priemyselnej pary nebolo a ženy nezriedka vyhnal z fabriky hustý dážď. Budova nemala ešte ani zasklené okná.

MESTO PLNÉ IDEÁLOV

Zdroj: Miroslav Veliký, archív ZDA (repro foto)

,,Nebolo by ťažké vybudovať mesto s 50-tisíc obyvateľmi natlačených v kasárenských činžiakoch bez ohľadu na to, ako žijú ich obyvatelia,“ písal Baťa vo svojej autobiografii. Jeho zámery boli však omnoho vznešenejšie.

„Našim cieľom je mesto záhradné – plné slnka a vody, občerstvujúcej zelene a čistoty.“ Dokonalý stroj, ktorý bude podporovať všetky ľudské túžby, v duchu rodiaceho sa funkcionalizmu. Baťa veril, že našiel spôsob súžitia človeka a mesta v ťažkej dobe spriemyselňovania.

Ján Antonín vymýšľal za pochodu. Dobová tlač dokonca zaznamenala historku, ktorá sa viaže k vzniku názvu mesta. Baťa oslovil miestneho novinára, Michala Dadu a dal mu pätnásť minút na to, aby pomenoval vznikajúce sídlo. Jediná podmienka – muselo sa končiť príponou „-any“ alebo „-ce“, tak, ako všetky ostatné obce v okolí (napr. spomínané Bošany, Šimonovany).

Nezvyčajná požiadavka novinára nezaskočila a názvov ponúkol Baťovi hneď niekoľko. Topánkovany, Topánkovce, Čižmárovce, ale aj Baťovce či Baťovany. To všetko mal obuvnícky magnát na výber a rozhodol sa pre poslednú verziu. Tak vznikli Baťovany, mesto obuvi.

Poznávacie znamenie baťovskej architektúry všade vo svete.

Baťovany sa zrodili ako prototyp ideálneho mesta – jediné svojho druhu na Slovensku. Baťovi architekti mali premyslení každý jeden detail. Dokazuje to aj vypracovaný regulačný plán mesta, ktorý ho usporiadal do tvaru trojuholníka. Fabrika, ktorá sa postupne stala dominantou mesta, sa týčila na jeho severnom okraji. Od ostatnej výstavby ju oddeľoval široký pás zelene.

Centrum mesta a celého spoločenského života tvorilo Námestie práce a navzájom ich spájala dlhá promenáda – ďalší z ikonických prvkov baťovskej architektúry. Promenáda predstavovala dlhý vyasfaltovaný pás obkolesený zeleňou, po ktorom denne prichádzali ľudia do fabriky za prácou. Po oboch stranách mesta sa nachádzali obytné domy, takzvané kolónie, ktoré začal Baťa stavať pre svojich spolupracovníkov.

 Muž, ktorý sa stará o svoju záhradu alebo oddychuje v tráve,  nechodí do krčiem či na politické stretnutia.

Domčeky, ktoré položili základ novovznikajúcemu mestu, postavil Baťa pre svojich robotníkov. Rovnaké stoja dodnes po celom svete – v Brazílii, Indii či vo Francúzsku. Malé dvojdomky z červených tehál s rovnou strechou neoddeľovali žiadne ploty. Zbúraním plotov podporoval Baťa vznik priateľských vzťahov medzi robotníkmi, ktorých obydlia oddeľovali iba ak široké pásy záhrad.

Neodmysliteľnou súčasťou ideálneho mesta bola zeleň. Baťa zvykol tento svoj koncept nazývať „továrňou a mestom v záhradách“. „Muž, ktorý sa stará o svoju záhradu alebo oddychuje v tráve, nechodí do krčiem, či na politické stretnutia,“ vysvetľoval Baťove zmýšľanie jeden z jeho hlavných architektov František Lydie Gahura.

To bolo pre Baťu ideálne mesto. Také, ktoré poskytuje človeku prácu, aj dostatok možností na oddych tela a regeneráciu mysle.

KAPITALISTA, KTORÝ ODMIETOL NOBELOVU CENU

Idylické obdobia, ktoré Baťa so svojimi podnikateľskými plánmi prežíval, však ohrozila blížiaca sa druhá svetová vojna. Baťa, ktorý v živote pred nikým neohol chrbát a sám bol jedným z najväčších kritikov vlády Československa, bol nútený emigrovať do zahraničia. Krajinu opustil na poslednú chvíľu. A už sa nevrátil späť.

Baťove kroky zamierili za veľkú mláku, kde sa v tom čase plnili „americké sny“. Pre miestnych obchodníkov bol však neželanou konkurenciou a navyše narastali obvinenia, ktoré mu pripisovali kolaboráciu s nacistami. Aby sa zbavil krivých obvinení, požadovali od neho odsúdenie nacistického Nemecka. To však urobiť nemohol, inak by ohrozil životy desaťtisícok robotníkov, ktorých zamestnával. Takéto riziko nehodlal podstúpiť, ani za cenu konca svojich podnikateľských plánov v USA. Meno Baťa sa tak dostalo na čiernu listinu kolaborantov.

Bol nútený opäť emigrovať. V roku 1941 sa uchýlil do Brazílie, v ktorej neosídlených pláňach videl už dlhé roky veľký potenciál. V brazílskom vnútrozemí vybudoval pomalými krokmi štyri ďalšie mestá – Batatuba, Bataypurã, Bataguassu a Mariapolis (podľa manželky Marie, rod. Gerbecovej).

Chvály Baťovho mena stúpali ďaleko za hranice Latinskej Ameriky. Na domácej pôde nebol však vnímaný inak, ako neželaný kapitalista.

V krajine, kde nemal predtým prakticky nič, ktorej jazyk nepoznal a ktorá ho opäť vnímala ako cudzinca, dokázal to, čo v Baťovanoch. Na území, kde prebýval hlad a chudoba, dal prácu tisíckam ľudí, ktorí ho začali oslavovať ako svojho chlebodarcu. Meno Baťa opäť vzrástlo z popola – väčšie, ako predtým. Večný osud rodiny Baťovcov.

Chvály Baťovho mena stúpali ďaleko za hranice Latinskej Ameriky. Na domácej pôde nebol však vnímaný inak, ako neželaný kapitalista. Aj napriek tomu, že dlhé roky finančne podporoval exilovú vládu Beneša v Londýne (iba na obranu republiky daroval 30 miliónov korún), nevyhol sa rozsudku. Domáca vláda uznala Baťu vinným zo 65 zločinov a odsúdila ho na 15 rokov väzenia. Návrat do vlasti viac nepripadal do úvahy. Písal sa rok 1947, o rok prevzali moc komunisti.

Pravda nakoniec vypláva na povrch ako olej na vodu.

Baťa sa aj napriek krivým obvineniam, ktoré ho dlhé roky sužovali, dočkal aspoň malého zadosťučinenia. Za svoju výstavbu v Brazílii bol v roku 1957 nominovaný na Nobelovu cenu za mier. Muž, ktorý celý život bojoval s veternými mlynmi, však svoju nomináciu odmietol v prospech brazílskeho kandidáta.

Očistenia svojho mena sa Ján Antonín Baťa nedožil. Dlhé súdne spory, ktoré viedol aj so svojím synovcom Tomášom Baťom mladším, podlomili krehké zdravie už šesťdesiatsedemročného obuvníka. Vyčerpaný, sklamaný a zatrpknutý, taký zomiera v roku 1965 muž, ktorý rozšíril značku svojho staršieho brata do celého sveta.  Až do svojej smrti však tvrdil: „Pravda nakoniec vypláva na povrch ako olej na vodu.“

BAŤA ODIŠIEL – BAŤOVANY PRETRVALI

Ján Antonín Baťa už nikdy na vlastné oči nevidel veľké dielo, ktoré zanechal v doline pod Strážovskými vrchmi. Mesto si, medzičasom, razilo vlastnú cestu naprieč vojnovými rokmi. Ani tie nezastavili jeho rast a úspech obuvníckej výroby.

Okrem rodiaceho sa mestečka prekvitala aj obec Šimonovany, na ktorej poliach boli položené jeho prvé základy. V roku 1942, ani nie tri roky od príchodu Baťovcov, dokonca ašpirovala malá dedinka na titul vzorná obec Slovenska. Baťovany sa rozrastali nezastaviteľnou rýchlosťou. V roku 1948 sídlilo v Šimonovanoch 650 obyvateľov, kým v Baťovanoch aspoň päťkrát toľko. Prišiel čas na to, aby sa osamostatnili – z obce sa v roku 1948 stalo jedno z najmladších miest na Slovensku.

Baťovany sa však dlho na mape Slovenska neohriali. S víťazstvom komunizmu prišli veľké zmeny. Fabrika bola znárodnená a premenovaná na Závody 29. augusta (ZDA), meno Baťa sa stalo symbolom kapitalistu, ktorý drancoval robotníkov na úkor štátu. O rok na to boli Baťovany vymazané z mapy a premenované na Partizánske.

Baťovany boli týmto bojom tak výnimočné, že zaujali aj americké noviny New York Herald Tribune.

Akokoľvek sa komunistická garnitúra snažila potlačiť myšlienky kapitalizmu, narážala v Partizánskom na pretrvávajúci duch batizmu. Na území malého mesta tak neustále zápasili dve protichodné ideológie, ktoré sa v čase bili o svoju pravdu. Baťovany boli týmto bojom tak výnimočné, že zaujali aj americké noviny New York Herald Tribune. Novinár Maurice G. Hindus vo svojej reportáži napísal: „Komunisti i demokrati sú hrdí na svoje mesto a sú takí šťastní z úspechov dosiahnutých ich podnikom, že si navzájom preukazujú priateľstvo.“

Komunisti rešpektovali dokonca aj myšlienky baťovských architektov. Natoľko, že zachovali ich pôvodné plány výstavby mesta až do  60. rokov. Nové budovy tak aj naďalej vznikali v súlade s batizmom, a to aj napriek tomu, že Baťu vykresľovali dobové periodiká ako nepriateľa.

Počet obyvateľov mesta sa medzičasom rozrástol viac než o polovicu. Panelové sídliská, prvé nákupné centrá či moderná nemocnica – to všetko vyrástlo až v priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a z pôvodnej Baťovej architektúry zostalo iba málo.

Baťova zásada bola, že týždenné nájomné musí byť také, aby si naň človek dokázal zarobiť za dve hodiny!

Pred novembrovými udalosťami ´89 stúpol počet zamestnancov ZDA na 16 000 pracovníkov a výroba dosahovala v časoch najväčšej produkcie 32 miliónov párov obuvi ročne. Zanedlho však Československo zaplavili tisícky ľudí, ktorí štrngali na námestiach kľúčmi za pád vtedajšieho režimu. Podarilo sa. Spolu s ním však upadlo aj niekdajšie centrum obuvníckeho priemyslu na Slovensku.

VYCHOVALI ICH ZÁVODY  – ABSOLVENTI BAŤOVEJ ŠKOLY PRÁCE

Na videu pani Anna Poláková, zapisovateľka Klubu absolventov BŠP.

Prečo sa Baťovcom darilo aj v čase, keď ostatné podniky ničila kríza? Odpoveď tkvie v Baťovom dôkladnom systéme, ktorým by sa mohol inšpirovať aj nejeden súčasný podnikateľ. Pravidelné vyplácanie mzdy na týždennej báze, pohyblivá zložka odmeny v závislosti od zisku či príspevky na bývanie. To je len zlomok benefitov, ktoré prináležali jeho spolupracovníkom.

Pracovať u Baťu bolo symbolom spoločenskej prestíže. Niet sa však čomu čudovať. Mzdy boli najvyššie v celej republike, trojnásobne vyššie než u iných obuvníkov. Opačnú politiku mal zas pri vyberaní poplatkov. Baťova zásada bola, že týždenné nájomné musí byť také, aby si naň človek dokázal zarobiť za dve hodiny!

Baťa podporoval predovšetkým  mladé rodiny – čo je aj dôvodom, prečo mesto rástlo nevídanou rýchlosťou. Každému dieťaťu, ktoré sa narodilo jeho robotníkom, vložil na vkladnú knižku tisíc korún, navyše s desaťpercentným úrokom. Po dosiahnutí dospelosti mali tak mladí muži dostatočný kapitál na založenie vlastného podniku a ženy veno na vydaj.

Povrávalo sa, že síce bol Baťa štedrý v odmenách, no zato prísny v trestoch. Druhá šanca u neho neexistovala.

Mnohopočetné rodiny dostávali každý týždeň zdarma lístky do kina, deťom zas prispieval na stravu i učebnice. Každého zamestnanca posielal aspoň raz ročne na trojtýždňovú rekreáciu do hotelov Miramonte a Hamalčík v Starom Smokovci, ktoré vtedy kúpil za 1,5 milióna korún.

Kto si však myslí, že práca u Baťu bola prechádzka ružovou záhradou, ani nevie, ako veľmi sa mýli. Podmienky boli tvrdé, máloktorý z dnešných mladých by dokázal pracovať tak ťažko, ako mladí muži a ženy v Baťovanoch. Povrávalo sa, že síce bol Baťa štedrý v odmenách, no zato prísny v trestoch. Druhá šanca u neho neexistovala.

Azda najviac si odkrútili Absolventi Baťovej školy práce  (BŠP) – mladí muži a mladé ženy (ako ich sám volal), z ktorých mnohí dodnes žijú v okolí Partizánskeho. Baťa veril, že jednoduchšie ako človeka preučiť na nový systém, je vychovať ho na svoj obraz. Veď ako sám tvrdil, umenie nie je darovať človeku chlieb, ale naučiť ho, ako si ho vyrobiť. V podobnom duchu založil ešte Tomáš Baťa v roku 1925 v Baťovanoch vlastnú školu.

OD BAŤU AŽ KU HVIEZDAM

Vychovávatelia pravidelne rodičov informovali aj o tom, koľko si mladí muži a mladé ženy dokázali našetriť, upozorňuje nás pani Poláková (vysvedčenie z Baťovej školy práce).

„Tiež som chcela byť žiačkou Baťovej školy práce, nemohla som teda bývať doma, musela som byť na internáte,“ spomína s úsmevom niekdajšia Baťova žiačka pani Anna Poláková, a dodáva: „Vo fabrike to nebolo jednoduché, nemali sme žiaden pardon, že sme mladí.“

Do Baťovej školy práce prichádzali z celého Slovenska deti vo veku od 14 do 16 rokov. Od rána do neskorých hodín pracovali vo fabrike, po večeroch drali školské lavice. Za svoju prácu však dostávali riadne zaplatené – nezriedka viac, ako bola štvrťročná pláca ich rodičov. Tí mali dokonca zakázané posielať svojim ratolestiam akékoľvek financie. Na všetko, čo potrebovali, si vďaka Baťovi dokázali zarobiť sami. Cieľom úspešného podnikateľa bolo naučiť svojich budúcich zamestnancov hospodárnosti už od útleho veku.

„Keď sme si chceli čosi kúpiť, museli sme to poriadne dokladovať, aj s bločkami. A koľkokrát sa stalo, že sme aj košele museli ukazovať! Pre istotu, aby sme náhodou nefalšovali,“ spomína so smiechom pani Poláková. „Ale na veľké parády sme veru neboli. Chodili sme v uniformách, na rukáve sme mali vyšité písmeno B,“ dodáva vzápätí.

Baťov systém bol skutočne náročný, mnohí nezvládli pracovné tempo a zo školy odišli. Avšak tí, čo zotrvali, spomínajú dodnes na školské roky s vďačnosťou – neexistovalo podľa nich lepšej prípravy na život. „My sme nepoznali také, že by sme sa len učili alebo len robili. Veru, takto by sa mohli aj dnes pripravovať naši mladí,“ dosvedčuje Július Michník, čestný predseda Klubu absolventov Baťovej školy práce. Sám prišiel do Baťovian ako pätnásťročný, keď nasledoval kroky svojho staršieho brata. „Viete, boli sme u Baťu až traja mladí muži z jednej rodiny. To sa nezvyklo,“ hovorí s hrdosťou.

Július Michník prišiel do Baťovian ako 15-ročný chlapec. Dotiahol to až na vedúceho závodu, mal pod sebou 1500 ľudí.

Náročnosť práce v Baťových závodoch však mladým ženám a mužom neprekážala.
„Baťa si vychovával svojich ľudí na vedúce miesta. A možnosti boli skutočne obrovské. Viete, ja tak hovorím. U Baťu mohol človek siahnuť až ku hviezdam!“ spomína pani Anna so širokánskym úsmevom. „A všetci mali štartovaciu čiaru rovnakú. Boli zo skromných rodín, ale kto na sebe pracoval, ten išiel ďaleko. A to aj za socializmu,“ dodáva pán Tomiš, súčasný predseda Klubu absolventov BŠP.

„Nikto nepovedal, že by sa hanbil za to, že bol v Baťovanoch alebo u Baťu. A chlapci v jeho uniformách? To vám boli ale frajeri!“ smeje sa pán Koločány, jeden z absolventov.

Absolventi Baťovej školy práce, s ktorými sme sa stretli v mestskom múzeu, spomínajú aj na obdobie po premenovaní závodov. O prácu sa však nebáli. Nástup socializmu nijako chod fabriky neohrozil. „Topánok bolo treba rovnako. Predtým, aj potom,“ hovorí pán Michník, ktorý bol aj vedúcim závodu.

Úsmevy na tvárach absolventov primrznú iba vo chvíli, keď príde reč na súčasný stav niekdajšej dominanty mesta. „Veľká škoda, že tá fabrika teraz takto vyzerá,“ povzdychne si pán Michník.  „Ja to nemôžem ani vidieť, až ma srdce bolí,“ zlostí sa pani Poláková. „Ľudia teraz nemajú prácu a závody tam len tak stoja, prázdne, ničoho v nich niet,“ dodáva smutne.

Vedúci sekcie propagácie klubu Ľudovít Koločány (vľavo) pracoval v tlačiarňach v Baťovanoch. Počas rozhovoru s Milanom Tomišom, súčasným predsedom Klubu absolventov Baťovej školy práce (vpravo).

„Viete, dnes vám nepôjde žiaden z podnikateľov do takejto viacposchodovej budovy. Veď sa len pozrite na tie fabriky, čo sú teraz! Prízemné, plechové – dnes postaví a zajtra spakuje. Nemá, nezarába, zbalí sa a už ho niet!“ hnevá sa pán Tomiš na súčasný stav závodov. „Človek do toho až tak ďaleko nevidí. Vieme len, že sa to rozkradlo, zničilo…“ povzdychne si pani Poláková.

KONIEC VEĽKÉHO SNA

Úpadok závodov začal okamžite po rozpade Sovietskeho zväzu. Obuvnícke stroje síce naďalej šili, no nebolo pre koho. S koncom socializmu skončili dotácie od RVHP, aj strata nafúknutého sovietskeho trhu. Sláva niekdajšieho hlavného mesta obuvi upadala rovnako závratnou rýchlosťou, akou v 30. a 40. rokoch rástla.

„Obuvnícky priemysel v 90. rokoch trpel veľkým problémom, a tým bol lacný dovoz najmä z Ázie, ktorý je signifikantný aj v tejto dobe,“ opisuje primátor Partizánskeho Jozef Božik dôvody, pre ktoré prišli závody o postavenie obuvníckeho giganta na Slovensku.

„Nemalý podiel na súčasnej situácii má aj skutočnosť, že po rozpade RVHP zostalo viac ako 900 miliónov slovenských korún v nedobytných pohľadávkach v Sovietskom zväze,“ dodáva.

Cena závodov? Symbolická jedna koruna. Ich účtovná hodnota? Viac ako 445 miliónov korún slovenských.

V 90. rokoch, ktoré sú synonymom „divokej privatizácie“, sa stalo dedičstvo jedného z najväčších mužov minulého storočia predmetom politických hier. Závody vykazovali každým rokom vyššiu stratu, až sa ich napokon štát rozhodol v roku 1995 sprivatizovať.

Novým majiteľom sa stala firma CEBO Holding Slovakia v zastúpení štyroch mužov (A. Jašík, P. Srnka, P. Bezák a M. Grznárik). Cena závodov? Symbolická jedna koruna. Ich účtovná hodnota? Viac ako 445 miliónov korún slovenských.

Nie je možné získať investorov do hnedého parku, nakoľko regiónu Hornej Nitry chýba adekvátna dopravná infraštruktúra.

Noví majitelia pokračovali s výrobou, napriek svojej stratovosti, avšak ani nie o dva roky na to vyvesili bielu vlajku a zakričali: „Krach!“. CEBO Holding je podľa Obchodného registra SR v konkurze od roku 1998. Po firme zostali miliardové pohľadávky a predovšetkým obrovská nezamestnanosť v Partizánskom, ktorá postihla takmer každého štvrtého obyvateľa.

Keď počet ľudí bez práce prekročil v rokoch 2000 – 2002 červené čísla dvadsiatich percent, mesto sa rozhodlo konať. Zahraničným investorom vtedy ponúklo budovy a priestory v areáli, od čoho si sľubovalo rozbehnutie výroby a prílev pracovných príležitostí.

ČO JE SO ZÁVODMI TERAZ?

Veľký príbeh Partizánskeho, ktoré zvyklo mať prívlastok „mesto obuvi“, nemá šťastný koniec. Značná časť budov v areáli závodov je v dezolátnom stave, nepoužívaná a bez vízie ich ďalšieho využitia. Ku dnešnému dňu sú všetky budovy v areáli závodov v súkromnom vlastníctve – mesto nemá na ne v podstate žiaden dosah. Napriek tomu však v niektorých z tovární prebieha naďalej čulá výroba.

„Dnes je v areáli bývalých ZDA viac ako 60 spoločností a pracuje tam spolu zhruba 1900 zamestnancov. Je tam viacero majiteľov a viacero firiem, ktorí vlastnia či už pozemky, alebo budovy,“ vysvetľuje primátor mesta Partizánske Jozef Božik, a dodáva: „Nemôžeme  povedať, že celé závody chátrajú.“ Priznáva však, že potenciál závodov nie je využitý natoľko, ako by mohol byť.

„Pravda ale je, že niektoré budovy nie sú dostatočne využívané a možno, že i čiastočne chátrajú,“ pripúšťa primátor a vzápätí dodáva: ,,Nie je možné získať investorov do hnedého parku, pretože regiónu Hornej Nitry chýba adekvátna dopravná infraštruktúra.“

Mesto sa nepokúšalo o vyhlásenie Baťových závodov za Národnú kultúrnu pamiatku. Na otázku, či malo mesto niekedy podobnú iniciatívu, primátor odpovedá: „Nemalo, pretože pokiaľ by sme tak urobili, dnes by tam už nebola ani jedna firma a ani jeden zamestnanec.“

Partizánske od roku 2011 zvyšuje povedomie o odkaze firmy Baťa…

Partizánske si však naďalej ctí odkaz obuvníckeho magnáta. „Mesto Partizánske si veľmi váži odkaz firmy Baťa, takisto jej zakladateľa Tomáša Baťu, ako aj jeho pokračovateľa, úspešného manažéra Jána Antonína Baťu,“ hovorí Božík.

„Mesto Partizánske od roku 2011 zvyšuje povedomie o odkaze firmy Baťa. Ako príklad môžem uviesť skutočnosť, že sme revitalizovali park na Námestí SNP a premenovali sme ho na Park Jána Antonína Baťu. Rovnako sme v tomto parku osadili pamätnú tabulu venovanú Jánovi Antonínovi Baťovi, a to pri príležitosti 75. výročia založenia mesta, ktoré sme oslavovali v roku 2013. Taktiež sme premiestnili do centra mesta sochu Tomáša Baťu,“ dodáva.

Aj napriek aktívnej práci mesta na zachovaní odkazu firmy Baťa a pamiatok, ktoré sú s ňou spojené, časť areálu závodov nemá toľké šťastie. Budovám, ktoré sú v majetkovom vlastníctve viacerých súkromníkov, chýba podobná starostlivosť.

Baťove závody v Partizánskom dodnes zamestnávajú 1900 ľudí a funguje v nich okolo 60 malých firiem. Veľkú časť areálu však tvoria polorozpadnuté budovy a neporiadok, o ktorý sa nik zo súčasných majiteľov nestará. Zdroj: Miriama Števove

Partizánske si dnes razí svoju vlastnú cestu – podobne ako kedysi. Mesto, ktoré vznikalo v ťažkých časoch, vydržalo rôzne útrapy a z mnohých, podobne ako Baťa, vzišlo silnejšie než kedykoľvek predtým. Nepoložila ho na lopatky ani vojna, v jeho okolitých lesoch sa sformovali partizánske oddiely, ktoré dali mestu jeho meno. Prežilo dlhé obdobie socializmu, zamestnávalo desaťtisíce ľudí, obúvalo takmer celý Sovietsky zväz. Bolo postavené ako mesto plné ideálov – mesto najvyššie spomedzi všetkých. Tak, ako to pôvodne zamýšľal Baťa.

A aj napriek tomu, že dnes dávajú bývalé Baťove závody prácu menej než desiatim percentám jeho obyvateľov, mesto sa stále snaží uchovať si základy, na ktorých bolo vybudované. Továreň v záhradách a mesto obuvi. Napokon, už pri východe zo železničnej stanice vás privíta kvetinová topánka – dominanta mesta. A hneď vedľa bronzová socha Tomáša Baťu. Muža, vďaka ktorému mesto vzniklo.

Pokiaľ chceme v živote vykonať veľké veci – musíme hľadať cesty, ako vybudovať veľkého človeka,“ vravieval Tomáš Baťa. A práve v tom spočíva tajomstvo úspechu zlínskeho obuvníka.


Ďakujeme predsedovi klubu Absolventov Baťovej školy práce pánu Milanovi Tomišovi za sprostredkovanie stretnutia a absolventom BŠP – pani Anne Polákovej, pánovi Júliusovi Michníkovi a pánovi Ľudovítovi Koločánymu, za ich čas a ochotu podeliť sa s nami o svoje skúsenosti.

Za historickú konzultáciu k obdobiu do r. 1989 ďakujeme Phdr. Vladimírovi Markovi, historikovi a kurátorovi múzea v Partizánskom.

Foto zdroj: Michal Lukáč

Pôvodná publikácia 27. februára 2015

Zdroje: Tomáš Baťa – Úvahy a projevy (autobiografia),
Henrieta Moravčíková – Baťovany – Partizánske: Vzorné slovenské priemyselné mesto,
Informačné materiály Klubu absolventov BŠP a propagačné materiály mesta Partizánske
Archív denníka SME ( 24. 2. 1996), Archív denníka SME (16. 12. 1996),
Archív denníka SME (24. 2. 1996)TREND (archív, 24.06.1998)

O autorovi

Lucia Vanková

Lucia Vanková

Rodáčka z Partizánskeho, ktorá študuje v hlavnom meste medzinárodné vzťahy. Napriek tomu nakúka ponad plece novinárčine. Číta veľa a všetko. Deň si nevie predstaviť bez dobrej kávy a kvalitnej hudby. Miluje thajské jedlo, balkónové posedenia a historické centrá miest. Aktívne bojuje proti stereotypom. Píše o úspešných Slovákoch a ich dobrých nápadoch. Ak vám práve blikla v hlave kontrolka, neváhajte poslať svoj tip na: lucia.vankova@wopss.sk

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter
lista

Mohlo by Vás zaujímať