Testujeme nový web! Zapoj sa do testovania a napíš nám, ako sa ti páči. kontaktuj@wopss.sk Ďakujeme

Odporúčame

Peter Čižmár: Bez jazyka možno divadlo vnímať intenzívnejšie

20. septembra 2017 | Blog Na kus reči

Autor:

Divadlo Kontra zo Spišskej Novej Vsi žne ocenenia na zahraničných festivaloch a v jeho priestoroch sa pod Tatrami pripravuje festival Shakespeare Forever, na ktorom sa predstavia európske divadelné hviezdy. O tom, aké je zahrať predstavenie s trinástimi postavami vo dvojici, prečo je mladá slovenská dráma neviditeľná a ako je možné, že o svetových úspechoch malého divadla veľké médiá nič nevedia, sme sa porozprávali so spoluzakladateľom a hlavným hercom divadla Kontra Petrom Čižmárom.

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter

Stretávame sa v čase vrcholiacich príprav na festival Shakespeare Forever, ktorý sa začína v polovici septembra. Ako vzniká a ako sa realizuje myšlienka usporiadať festival venovaný najznámejšiemu svetovému dramatikovi s elitným medzinárodným obsadením v ani nie štyridsaťtisícovom meste?

Chceli sme sa pripojiť k oslavám vlaňajšieho štyristého výročia smrti Williama Shakespeara, do ktorých sa zapojili kultúrne inštitúcie z celého sveta. Sledujem našu divadelnú scénu a mám dojem, že tieto oslavy na Slovensku prebehli veľmi opatrne a skromne, nuž sme prostredníctvom zahraničných hostí a dvoch shakespearovských hier z nášho repertoára, Hamleta a Macbetha, chceli prispieť aj my. Obe boli ocenené v zahraničí – Macbeth získal tohtoročnú hlavnú cenu na festivale Albamono v Albánsku a Cenu mesta Vroclav – a mnohokrát v minulosti sme ich odohrali aj v rámci predstavení pre stredné školy, keďže mladí ľudia sa o shakespearovských klasikách učia, ide dokonca o povinné čítanie. Hamlet sa na východnom Slovensku nehral iste už viac ako tridsať rokov. Na školách sa učí, že Shakespeare sa má predovšetkým čítať, avšak ja si myslím, že jeho plná kvalita sa objaví až na javisku. Čítať ho je fajn, ešte lepšie je však vidieť.

Ako ste sa dostali k hercom, ktorí na festivale vystúpia?

Divadelníci, ktorých na našom festivale predstavíme, sú ľudia, ktorých poznáme prostredníctvom režisérky Klaudyny Rozhin zo zahraničných festivalov. Príde napríklad Pip Utton či Lidia Danylchuk. Tí by sa možno za iných okolností na Slovensku zrejme neobjavili. Príde aj slávna britská filmová a divadelná herečka Emily Carding, ktorá zahrá Richarda III. Nestáva sa často, aby takíto herci prišli na Slovensko a odohrali tu svoje predstavenie. Režisérka Klaudyna Rozhin navyše pripraví niekoľko divadelných workshopov, keďže má bohaté skúsenosti zo spolupráce s Royal Shakespeare Company v Stratforde a Národným divadlom v Londýne.

Úplne prvá hra od Shakespeara, ktorú ste naštudovali, bol Hamlet. Hovorí sa, že každý divadelný súbor by ho mal mať aspoň raz vo svojom repertoári. Súhlasíte?

Bolo by to dobré, pretože by sme mali možnosť porovnávať. Hamlet spracúva témy, ktoré budú vždy oslovovať či už divadelníkov, alebo divákov, pretože ich je tam mnoho a sú univerzálne, aktuálne aj napriek tomu, že sa doba mení. Na Slovensku máme v porovnaní so zahraničím trochu slabšiu tradíciu Shakespeara. Už len vedľajšie krajiny sa môžu pýšiť známymi shakespearovskými festivalmi: v poľskom Gdaňsku je jeden z najväčších v Európe, v maďarskej Gyule vystupujú svetové divadelné hviezdy. My, Slováci, sme medzi nimi a navštevujeme ich, avšak vlastný festival venovaný Shakespearovi nemáme.

Netvrdím, že Shakespeare Forever bude veľkým festivalom. Sme divadlo komorného charakteru, tento hendikep sa však niekedy javí ako prínos, ponúka nám iné možnosti: hráme predstavenia s jedným, dvoma hercami, zatiaľ čo pôvodná interpretácia dramatickej predlohy vyžaduje aj tridsať – štyridsať ľudí.

Peter Čižmár v úlohe Hamleta počas legendárneho monológu

Peter Čižmár v úlohe Hamleta počas legendárneho monológu.

Čítali sme istú kritiku na Vaše predstavenie Žena v čiernom, v ktorej autor vyjadril domnienku, že dramaturgia Kontry je orientovaná na mladého alebo stredne starého diváka a berie do úvahy veľkosť mesta, v ktorom Kontra sídli. Je to naozaj faktor, ktorý Vás pri výbere hier obmedzuje?

Nemyslím. Existujú rôzne odpovede na otázku, aké je poslanie divadla. Jednou z tých vznešenejších je úloha rozširovať obzory. Netvrdím, že nechceme zabávať – to je prirodzene divadlu blízke – ale nechceme to robiť lacnými trikmi. Náš zámer je ponúkať kvalitu. To, že sídlime v neveľkom meste, je, samozrejme, v istých ohľadoch nevýhodou, ale na druhej strane to zdôrazňuje našu úlohu prinášať do Spišskej Novej Vsi tituly, ktoré by inak diváci nemali kde vidieť. Verím, že toto je naším hlavným prínosom pre mesto a jeho obyvateľov. Prvoradá je pre nás kvalita, ktorú ľudia budú vždy vyhľadávať – v jedle, v kultúre aj divadle. V repertoári nemáme len náročné hry, ponúkame aj ľahšie komediálne tituly, avšak všetky si držia úroveň a kvalitu bez toho, aby to šlo na úkor zábavy.

Keď ste s poľskou režisérkou Klaudynou Rozhin zakladali Kontru, stále ste boli členom súboru Spišského divadla. V tejto súvislosti sa zdá, že Spišská Nová Ves je anomáliou na kultúrnej mape Slovenska: existujú tam dva profesionálne divadelné súbory a niekoľko ďalších ochotníckych a amatérskych, zatiaľ čo mnohé porovnateľne veľké mestá stálu divadelnú scénu nemajú. Ako si to vysvetľujete?

To, že fungujeme v Spišskej Novej Vsi, je do istej miery náhoda. Je však zrejme niečo, čo nás tu drží a prečo fungujeme aj po desiatich rokoch. Veľkú časť dôvodov tvoria ľudia.

Ako prebieha výber hier? Pri pohľade na repertoár Kontry je zrejmé, že dominujú hry britských, írskych a poľských dramatikov.

Pracujeme s režisérkou Klaudyou Rozhin, ktorá je Poľka žijúca vo Veľkej Británii. Britská literatúra, obzvlášť, čo sa týka drámy, je jednou z najlepších na svete. Majú veľké množstvo kvalitných autorov, žijúcich aj nežijúcich. Nechceli sme robiť veci, ktorým nerozumieme a ktoré nám nie sú blízke. Keďže Klaudyna zároveň prekladá z angličtiny, tak vždy vybrala také tituly, ktoré boli obohatením ako pre hercov, tak i pre divákov. Garancia kvality spočíva teda už vo výbere hry, ktorú naštudujeme. Siahame po tituloch, ktoré si môžeme dovoliť hrať najmä vzhľadom na komorný charakter nášho divadla – nedokázali by sme inscenovať hru s dvadsiatimi hercami na javisku, pretože by sa naň ani nezmestili.

Aké sú prevádzkové podmienky komorného divadla?

Sme obmedzení ľudským faktorom. Nemáme stály súbor, ale hercov oslovujeme na konkrétny projekt. Do úvahy musíme brať aj čas – musíme skĺbiť svoj harmonogram s hercami, s ktorými spolupracujeme, aby sme hru vedeli skúšať aj hrať. Vždy si to vyžaduje dávku trpezlivosti, pretože nie je ľahké zosúladiť hercov hrajúcich v rôznych divadlách v rôznych mestách. Je to teda aj otázka logistiky. Od uvedenia prvej hry Howie a Rookie sme prešli dlhú cestu. Práve s našou premiérovou hrou sa vraciame po desiatich rokoch z nostalgie. Situácia v roku 2007 bola iná a hra si možno zaslúžila väčšie množstvo divákov. Medzitým však vyrástla nová generácia návštevníkov Kontry, ktorá nemala dosiaľ možnosť sa s touto hrou stretnúť. V rámci nášho vývoja sme prešli cez rôzne štýly hier od monodrám cez Shakespeara až k Beckettovi, pričom každá z nich si vyžadovala iný prístup v herectve, v práci. Bola to pre nás veľká škola.

V poslednom období sledujeme trend sústredenia sa na lokálnosť a regionálnosť. V tomto smere je dráma anomáliou, pretože sa zdá, že pôvodných hier dnes na Slovensku vzniká veľmi málo a nie je o ne medzi divadelníkmi záujem. Skúšali ste sa s Klaudynou poobzerať po slovenských hrách? Kde sú? Nepíšu sa alebo im chýba potrebná kvalita? Prečo nepočuť o mladej generácii slovenských dramatikov?

Nemyslím, že sa u nás dráma nepíše. Dôvod, že o nej počujeme tak málo, je podľa mňa ten, že nám chýba zázemie bežné v anglofónnych krajinách. Tam sa realizujú workshopy na písanie hier, veď aj autor, akým je Martin McDonagh píšuci pre Národné divadlo v Londýne, časom svoje hry upravuje, často ich mení a obnovuje, spracováva, takže je tam vidieť kus roboty. U nás sa stále boríme s formou a divadelnú hru považujeme za čosi statické, nemenné. Nemyslím si, že u nás žijú menej talentovaní ľudia, ale výchova v školách a vedenie mladých ľudí k umeniu je oproti zahraničiu pozadu.

Písanie hry je práca. Mali by sme sa zbaviť romantickej predstavy o dramatikovi, ktorý si zoberie pero, sadne za stôl, niečo ho ožiari a následne napíše geniálny text. Možno sa to stalo pár géniom, ako bol Dickens alebo Wilde, ktorí ostávajú neprekonateľní, ale ostatní si svoje diela museli odpracovať.

Spomínate viacero problémov. Dá sa vystopovať ich príčina?

Chýba nám celá schéma výučby k umeniu a takmer neexistujú centrá, kde by sa tvoriví ľudia mohli stretávať a vymieňať si skúsenosti, spoločne pracovať a organizovať workshopy. Musíme začať už na základných školách.

V nielen britskom školskom systéme sa ľudia s divadlom stretávajú omnoho skôr ako u nás, a to prostredníctvom predmetu venovanému špeciálne dráme. Nie je to o tom, že všetci raz budú písať, ale každý človek predsa aspoň raz za život predstúpi pred skupinu ľudí a mal by sa preto vedieť vyjadriť a zaujať. Nie všetci máme rétorický či spisovateľský talent, ale aspoň základné vedomosti z tejto oblasti by sme mohli mať všetci. U nás sa k všetkému pristupuje veľmi voľne, však talentovaní sa nejak uchytia. Práve tí, ktorí by veľmi písať chceli, na svoj rozvoj však nemajú potrebné podmienky. Možno máme dramatikov, ktorí by písať aj chceli, ale nevedia ako na to.

Nácvik hry Mesiac a magnólie o natáčaní filmu Odviate vetrom

Nácvik hry Mesiac a magnólie o natáčaní filmu Odviate vetrom.

Vzťah verejnosti a divadla je zaujímavý z hľadiska reflexie spoločenských tém. Existuje názor, že naša literatúra nie je schopná dostatočne promptne reagovať na aktuálne sociálne problémy. Divadlo to má v tomto ešte ťažšie, pretože okrem toho, že hra sa nenapíše zo dňa na deň, potrebuje sa dostať k hercom, naštudovať, pripraviť na inscenáciu a tak ďalej. Otázka znie, či dnes nie je divadlo znevýhodnené oproti iným druhom umenia, keďže nevie dostatočne rýchlo reagovať na prudko meniaci na svet.

S Klaudynou často hľadáme hry, ktoré by oslovili nášho diváka, pretože nie všetky hry sú pre nás vhodné. Vo svete prevláda trend, že sa nepíšu hry, ktoré výhradne zabávajú, ale cenia sa také, ktoré majú pridanú hodnotu v reflektovaní súčasnej situácie. Existujú problémy globalizácie, utečencov, rasizmu, náboženstva. Svetová literatúra sa na to všetko snaží reagovať. Domnievam sa, že na Slovensku nemáme také silné témy, možno sa tie vyššie spomenuté našej krajiny dnes až tak netýkajú, hoci je to, samozrejme, len otázka času. Aktuálne nás tieto problémy bezprostredne neohrozujú, hoci s nimi máme skúsenosť, pretože ľudia cestujú a vidia ich vo svete. Myslím, že ide najmä o problémy západnej Európy, ku ktorej – bohužiaľ alebo bohuvďaka – patríme, takže na ne tak či tak budeme musieť reagovať.

U divákov majú vaše komédie úspech zrejme aj preto, že sa s postavami z nich vedia stotožniť…

Nevidím rozdiel v dobre napísanej slovenskej a írskej hre, ktorá má úspech a oslovila tunajšieho diváka. Ak vie dobrú hru napísať Ír, prečo by to nevedel Slovák, ktorý pozná naše pomery lepšie? Tu sa dostávame k poznaniu, že napríklad mnohé typy postáv z komédií McDonagha sú nám veľmi blízke. Poznám množstvo ľudí, ktorí sú ako vystrihnutí z jeho hier. Prečo niečo také nenapíše slovenský autor? Myslím, že nie sme spojení s naozajstným životom. Na Slovensku stále prevláda prístup, aký poznáme z folklóru. Máme ho ako múzeum. Podobne je to aj s divadlom. Sú témy, ktoré sa bojíme otvárať. Uzavretosť je našim hendikepom. Divadlo musí byť alebo múdre, alebo zábavné, alebo šokujúce, ale nejaké byť musí. Nesmie nudiť a klamať. Byť umelé. Niektoré naše hry sa boja prekračovať hranice. Do Kontry si vyberáme také hry, ktoré by sme my sami, ako diváci, chceli vidieť. Hrám – teda snažím sa – tak, ako by som chcel vidieť hrať herca z pohľadu diváka.

Obdobný problém dlho riešila naša kinematografia. Začínala byť vnímaná ako strnulá, nudná, zameraná len na artového diváka a festivaly, ale prišiel impulz, vznikol Audiovizuálny fond, filmári začali spolupracovať a veci sa vo filme začali hýbať dopredu. Ako funguje spolupráca medzi divadelnými súbormi na Slovensku? Existujú platformy podobné Audiovizuálnemu fondu, ktoré sa snažia podporovať kooperáciu a ťahať slovenskú divadelnú scénu vpred, financovať ju a propagovať v zahraničí?

Toto je kameň úrazu. Mám pocit, že divadlá spolupracujú málo. Existujú uzavreté skupiny, ktoré adorujú prácu medzi sebou, ak ste v nemilosti u istých ľudí, pocítite to hneď, nikam vás nepozvú. Našťastie máme Fond na podporu umenia (FPU), ktorý nás naozaj podporil vo všetkých našich snahách a ktorý považujem za veľké plus. FPU otvorene podporuje nezávislé divadlá, a to na úrovni, na akej sa podporujú tie štátne.

Čo sa týka zahraničia, často sa ocitáme v hanbe. Keď hráme v zahraničí a sme napríklad na medzinárodnom festivale, nejde nám o peniaze ani o veľkú podporu, ale o to, že sa prezentujeme inému publiku. Slovenská strana často nemá záujem o to, aby niekto kompetentný prišiel alebo prevzal záštitu nad naším predstavením.

Funguje to u zahraničných divadiel inak?

Ostávame v závese za Poliakmi, ktorých kultúra je výdatne promovaná rodákmi žijúcimi v zahraničí. My sme anonymní hráči, ktorí síce vyhrávajú festivaly, ale ostávajú osamotení. Mrzí ma to, ale už to beriem ako fakt.

Napríklad v slovenskej tlači vyšiel článok venujúci sa shakespearovským oslavám, v ktorom sa tvrdilo, že zo slovenských divadiel sa žiadne nedostalo na prestížny shakespearovský medzinárodný festival, napríklad ten gdaňský. My sme však práve na ňom boli už trikrát, dvakrát sme boli v Gyule, kam chodia svetové divadelné hviezdy, a nijaké slovenské médium o tom nenapísalo. Chyba je potom asi v nás a nie v zahraničí. Bratislava o východe takmer nič nevie a do istej miery ju tunajšie dianie ani nezaujíma. Zaujíma ich len vlastné, bratislavské dianie.

Je zaujímavé, že naprieč slovenskými periodikami o kultúre je veľmi málo priestoru venovanému divadlu. Literatúra i kino majú svoje zastúpenie, ale divadlo sa zdá byť  na úplnej periférii. Ak sa v dennej tlači raz za čas objaví zmienka o divadle, tak takmer výhradne o produkcii SND. O divadlách v regiónoch sa nepíše vôbec. Chýba teda zrejme nielen spolupráca medzi divadlami, ale aj s médiami.

Dopracovali sme sa k tomu, že na Slovensku prakticky neexistuje divadelná kritika. Nevravím, že nie je vôbec, nechcem totiž uraziť recenzentov a kritikov, ktorí tvoria, ale nemajú svoje výstupy kde prezentovať. V hlavných periodikách sa ťažko dočítate o nezávislom divadle a jeho novom, povedzme, že dobrom predstavení. V zahraničí môže kritika predstavenie zničiť alebo povýšiť, zatiaľ čo u nás je úplne bezvýznamná. Nemá na dianie nijaký dosah bez ohľadu na to, či je dobrá, alebo zlá. Zoberme si za príklad naše predstavenie Hamlet, ktoré získalo viaceré ceny v zahraničí. Existuje naň len jedna recenzia zo Slovenska, asi pätnásť z Poľska, zhruba dve z Maďarska a pár z Českej republiky a Spojeného kráľovstva. V rámci výjazdov hráme aj v Bratislave, avšak ani len tam sa na nás nepríde nik z recenzentov pozrieť, pretože ich to jednoducho asi nezaujíma. Ak divadelných kritikov nezaujíma divadlo, tak čo potom? Biznis? Právo?

Možno v tom, že Spiš a ostatné regióny východu sú pre Bratislavu „od ruky“?

Netvrdím, že všetci by sa mali pozerať na naše predstavenie, ale sme taká malá krajina, že by nemal byť problém z času na čas prísť aj na východ. Kritici tvrdia, že nemajú peniaze na cestovanie, že by si to museli hradiť z vlastného vrecka, ale ja tiež cestujem z vlastných peňazí, keď idem na výjazd do hlavného mesta. Herci majú hrať a recenzenti písať. Potrebujeme sa navzájom a mala by to byť samozrejmá vec, ktorá nepotrebuje diskusiu. Prečo u nás tento systém nefunguje, tomu nerozumiem.

Z divácky mimoriadne obľúbenej komédie Nenávidím

Z divácky mimoriadne obľúbenej komédie Nenávidím.

Keď ste spomenuli divadelné festivaly, nedá sa pri nich nepristaviť, pretože veľká časť predstavení Kontry sa odohráva práve tam. Čo je hlavnou príčinou tak hojnej účasti Kontry na festivaloch v zahraničí? Ide o reprezentáciu Slovenska, je to nevyhnutné na prežitie či sa tam chodíte učiť?

Je to pre nás najmä prestíž. Pozvanie na festival je ocenením práce nielen doma, ale i v zahraničí. To je veľmi potešujúce a motivujúce. Na Slovensku ma často prepadajú pochybnosti, pre koho naše hry vlastne robíme a hráme, keď si nenachádzajú nijakú alebo len vlažnú profesionálnu odozvu. Zo zahraničia pritom dostávame výbornú spätnú väzbu, zlú sme, myslím, nemali žiadnu. Človek po uznaní v zahraničí opäť nadobudne pocit, že naša snaha má zmysel. Sme radi, že patríme medzi divadlá, s ktorými sa počíta a vie sa o nich aj v zahraničí. Festivaly sú dobré aj na vzájomnú konfrontáciu súborov. Umožňujú nám vidieť zaujímavé predstavenia, spoznať nových ľudí a pozvať ich k nám, aby aj tunajší diváci spoznali svetové trendy.

Ako sa dá dostať na prestížny zahraničný festival?

Netvrdím, že je to ľahké. Nie je to tak, že na festival ideme, pretože sa nám chce. Sme tam pozvaní a robíme všetko preto, aby sme na každé pozvanie mohli reagovať. Na zahraničné festivaly sme začali chodiť so shakespearovskými hrami, ktoré sú univerzálne. U nás sa Shakespeare stále vníma najmä prostredníctvom deja, pýtame sa, o čom inscenácia je, zatiaľ čo na zahraničných festivaloch diváci dej vďaka vzdelávaniu na školách poznajú a hľadí sa skôr na prevedenie. V tom je podstatný rozdiel.

S Kontrou ste už všeličo precestovali: Českú republiku, Ukrajinu, Poľsko, Veľkú Britániu, Turecko, Maďarsko či Albánsko, odkiaľ ste si doniesli najčerstvejšie ocenenie. Hoci bolo vaše predstavenie odohrané v slovenčine a bez titulkov, u divákov aj poroty získalo výbornú odozvu. Napadajú nám teda dve otázky. Aký je festivalový úzus – býva zvykom uvádzať zahraničné hry s titulkami alebo bez nich? Nakoľko je jazyk dôležitý pre divadlo? V literatúre je jediným vyjadrovacím prostriedkom, avšak v divadle je len jedným z nositeľov významu.

K prvej otázke – ako kedy. Albánsky festival monodrám Albamono ma veľmi príjemne prekvapil. Ľudia boli vnímaví, pre nich je slovenčina tabu a albánčina je zároveň jeden z najnáročnejších jazykov na svete, jazyková bariéra medzi mnou a divákmi preto bola veľká. Napriek tomu sme zažili ovácie. Na niektorých festivaloch titulky sú, pretože je fajn rozumieť textu hry, na iných však nie sú zámerne. Mnohé témy divadla sú univerzálne, prinajmenšom ak hovoríme o Shakespearovi. Takmer každý pozná dej jeho najznámejších hier a aspoň zhruba sa v predstavení preto dokáže orientovať, nie je to predsa nová hra súčasnej literatúry, ktorú ešte nik nepozná.

Stále je tu však otázka, čo sa vo všeobecnosti deje, ak divák jazyku hry nerozumie.

Vďaka tomu, že nevieme jazyk, sme niekedy schopní maximálne sa otvoriť iným spôsobom vnímania, vďaka čomu vo výsledku vnímame hru ešte intenzívnejšie a zážitok je paradoxne lepší, ako keď textu dokonale rozumieme. Na festivaly si však, samozrejme, nevyberáme hry, ktoré sú založené predovšetkým na texte, to už môže predstavovať bariéru, ako je to napríklad v prípade nášho predstavenia Rum a vodka založenom na textovom humore. V zahraničí by preto bolo zrejme ťažšie prijímané. O slove je aj Beckettovo Sólo, ale v ňom je zasa zaujímavé prevedenie: herec pri monológu stojí, nehýbe sa, je osvetlený len na pol tváre a z úst mu plynie text s rytmom, čo robí hru zaujímavou predovšetkým svojou formou.

Práve Rum a vodka je najreprízovanejšie predstavenie Kontry. Ktoré z predstavení je vaše najobľúbenejšie, prípadne s ktorou z postáv, ktoré ste hrali, ste najviac stotožnený?

Snažil som sa skamarátiť so všetkými postavami, ale spomínam si skôr na tie, ktoré mi spočiatku až tak nešli. Pomôžem si príkladom z kresťanstva. Ježiš povedal: „Tvoja viera ťa uzdravila.“ Obdobne aj v divadle musí existovať silná viera v autora, v jeho hru, v režiséra, až následkom toho je herecký prejav uveriteľný. Ja som mal problém s Macbethom. Adaptácii som spočiatku neveril a trvalo mi dlho, kým som sa s hrou zmieril, prestal s ňou bojovať a prijal ju za svoju. Som typ herca, ktorý ťažko preniká do hry, ale ak sa to podarí, nechám sa ňou uniesť a už to ide. Pri Macbethovi som mal problém ani nie tak s hrou samotnou, ako s jej adaptáciou, pretože v rámci nej vystupujem sám a musím odohrať všetky postavy – teda skôr rôzne osobnosti Macbetha – predlohy. Stotožniť sa s tým bolo náročné.

Macbeth v netradičnom prevedení Petra Čižmára, za ktoré získal ocenenie za najlepšiu mužskú hereckú rolu na albánskom festivale monodrám Albamono 2017

Macbeth v netradičnom prevedení Petra Čižmára, za ktoré získal ocenenie za najlepšiu mužskú hereckú rolu na albánskom festivale monodrám Albamono 2017.

Existuje rola, ktorú by ste si raz rád zahrali, či hra, ktorú by ste si rád naštudovali a priniesli do Kontry?

Nemám nijaké vytúžené postavy. Mal som šťastie, že som smel spoluzakladať Kontru. Moje herecké začiatky boli ťažké, nejasné, veľa som o sebe pochyboval. Pre mňa je šťastím to, že som mohol hrať Hamleta, Macbetha, veľké postavy komédií. Vážim si každú túto príležitosť, hoci vo svojom divadle to beriem možno automaticky. Ale po čase si zvyčajne uvedomím, že to predsa nie je samozrejmosť. Sú herci, ktorí sa k takým postavám nikdy nedostanú. Mal som šťastie pracovať s vynikajúcou režisérkou Klaudynou Rozhin, ktorá mi veľmi pomohla pri práci, bola trpezlivá vo chvíľach, keď som ja nebol.

Kontru beriem ako celok – jej fungovanie je pre mňa na tej istej úrovni ako herecký výkon, ktorý je až poslednou časťou procesu. My sme tí, ktorí si musíia postaviť scénu, ozvučiť a nasvietiť priestory, po predstavení všetko rozobrať, zložiť, poskladať.

Mnoho ľudí vás vníma predovšetkým ako herca, lenže vy ste aj manažérom a musíte v sebe spájať množstvo funkcií, ktoré sú vo veľkých divadlách rozložené medzi desiatky ľudí.

Je to zvládnuteľné. Mnohí kolegovia ma majú za švihnutého, myslia si, že to, čo robím, je už prehnané, ale ja tvrdím, že je to práca, ktorá ma baví. Napĺňa ma, ak sú aj kolegovia nápomocní a spolu ťaháme za jeden povraz. Vtedy je aj práca ľahšia.

Čo je pre vás najväčšou odmenou? Pozitívna divácka odozva alebo dobrý pocit z odohraného predstavenia?

Mojou hlavnou satisfakciou je úspech predstavenia. Či už doma, alebo v zahraničí. Byť ocenený doma je oukej, byť ocenený v zahraničí je oukej oukej. Je to pre mňa dvojnásobná radosť, ale teším sa z každého podareného predstavenia, teším sa z výkonov kolegov, som rád, keď s kolegami vieme spojiť sily a vložiť sa do predstavenia.

Záber z najreprízovanejšej inscenácie Kontry Rum a vodka

Záber z najreprízovanejšej inscenácie Kontry Rum a vodka.

Uvažovali ste po desiatich rokoch Kontry nad tým, že by sa divadlo presunulo napríklad do Košíc, odkiaľ pochádza veľa vašich kolegov a je tam aj väčšia potenciálna divácka základňa? Napadá vám prípadne vydať sa iným smerom, napríklad pokúsiť sa dať dohromady stály divadelný súbor, s ktorým by sa dali pripraviť väčšie, náročnejšie inscenácie?

Samozrejme, dekáda fungovania je čas, po ktorom premýšľame, čo ďalej. Za desať rokov sa zmenilo nielen naše divadlo, ale aj my v ňom: sme iní, ako keď sme začínali. Je mi ľúto, že v Spišskej Novej Vsi nie sú vysoké školy, pretože si myslím, že na Slovensku ľudí začína divadlo oslovovať až tam. Učiteľky slovenského jazyka a literatúry zo stredných škôl vodia svojich študentov k nám, čo je podľa mňa výborné, ale potom títo ľudia odídu do väčších miest a my ich akoby odovzdávame ďalším divadlám, zatiaľ čo my musíme začínať odznova s novými ľuďmi. Veľkým divadlám teda posielame pripravených divákov. Samozrejme netvrdím, že sme vychovali celú mladú generáciu návštevníkov divadla, ale verím, že sme pomohli formovať vkus študentov aspoň v Spišskej Novej Vsi a okolí.

Takže o sťahovaní zatiaľ neuvažujete?

Ak tu niečo zlyhá, často si poviem, že to je koniec a pôjdeme kamsi, kde si nás budú viac vážiť a vychádzať nám v ústrety. Ale nie je ľahké nájsť dobrý priestor pre divadlo. Prešlo desať rokov a my sme na Spiši urobili kus práce, takže je ťažké odtiaľto odísť. Intenzívnejšia práca s mládežou môže byť cestou pre naše divadlo. Prípadne skúsime celkom iný štýl divadla, pri ktorom sa sami naučíme niečo nové a obohatí to nás i divákov.

Máte ambíciu Kontru budovať nielen ako divadlo, ale aj ako kultúrne centrum ponúkajúce priestor rôznorodému umeniu. Aké sú plány v tejto oblasti?

Starám sa predovšetkým o divadlo a nestačím na všetko sám. Bol by som veľmi rád, ak by prišla iniciatíva „zvonku“ a objavil sa niekto, kto by s nami chcel rozvíjať práve tento rozmer Kontry. Sme ústretoví. Je pravda, že možno v tejto oblasti sami nevyvíjame dostatočnú iniciatívu, ale to len preto, že nám na to popri divadle neostáva čas. Ktokoľvek by chcel rozvíjať Kontru smerom, o ktorom hovoríme, nekládli by sme mu nijaké prekážky a podporili by sme ho. Chcem, aby Kontra bola živým, navštevovaným priestorom, aby nebola uzavretá, čo možno teraz do istej miery je. Žiaľ, nemôžeme si dovoliť zamestnávať ďalších ľudí a sami fungujeme do značnej miery na dobrovoľníckej báze. Robíme to preto, že chceme, nie kvôli povinnosti. Možno by sme sa mali viac otvoriť mladým ľuďom, ale, pravdaže, iniciatíva musí prísť aj z ich strany, aby sme ju nebudovali umelo my. Chceme byť otvorení.

Aký program pripravujete na jeseň?

Skúšame novú hru, začiatky už máme za sebou. Zapojíme do nej prvky z viacerých hier od Shakespeara, ale Othello bude základom. Okrem toho máme v repertoári veľa hier, ktoré musíme hrať, napríklad novú komédiu Mesiac a magnólie o vzniku scenára pre film Odviate vetrom. Môže to byť hra inšpiratívna pre mladých autorov, pretože pojednáva o vzniku jedného z najúspešnejších filmov všetkých čias, ktorému doboví neprajníci predpovedali, že bude prepadákom.

Na jeseň privítame niekoľko zahraničných hostí, príde sólový herec Mateusz Nowak z Poľska a koncom novembra nás navštívi ukrajinská herečka Larysa Kadyrova. Čaká nás stretnutie s prekladateľom Mirom Zumríkom, ktorý preložil do slovenčiny knihu Jeden z nás. Príbeh o Nórsku z dielne vydavateľstva Absynt, ktorú NY Times označilo za knihu desaťročia. Miro teda porozpráva o tom, prečo si pre preklad vybral morbídnu tému Breivika.

V rozhnevanom monológu z predstavenia Nenávidím

V rozhnevanom monológu z predstavenia Nenávidím.

Máte popri práci čas zasadnúť aj do hľadiska?

Som členom Štátneho divadla Košice, kde hrám aj chodím pozerať. Divadlo navštevujem veľmi rád. Keď som na festivaloch – práve som sa vrátil z festivalu monodrám v Turecku – som aktívnym a dobrým divákom. Keď ma niečo zaujme, zabudnem byť kritický a fandím hercom.

Čo výnimočné ste v poslednom období videli?

Skvelé predstavenie Búrka v Royal Shakespeare Company. Jeho súčasťou boli geniálne 3D projekcie, hologramy, triky na najvyššej možnej technickej úrovni. Bolo to skvelé, herecky i vizuálne, dostalo ma to. Búrka je rozprávkou pre dospelých, hľadel som na to ako na Hviezdne vojny. Najvyššia trieda.

Posledná, ale nie najmenej dôležitá otázka – prečo Kontra?

Pamätám si, ako sme vymýšľali názvy pre divadlo. Na ostatné si nespomínam, ale pravdu povediac, nespomínam si ani na to, ako presne vznikol tento názov. Tuším, že s ním prišla Klaudyna. Kontra je ľahko pochopiteľné aj v zahraničí, hoci sa nás často pýtajú, či sa to píše s K alebo C na začiatku. Používame K, sme slovenská Kontra (smiech)! Kontra neznamená boj. Chceli sme byť iným pohľadom na drámu, čo je ambícia každého začínajúceho divadla, ktoré chce byť iné, lepšie, pravdivejšie. Chceli sme byť jednoducho kontrou slovenskému divadlu. Azda sa nám to trochu podarilo.

Zdroj fotografií: Facebook divadla Kontra

O autorovi

Martin Makara

Martin Makara

Spišiak ako srdcom, tak prízvukom. Dušou má najbližšie k umeniu a káve, fyzicky väčšinou k počítaču, na ktorom tvorí svoje literárne experimenty. Vegetarián, pacifista a pseudofilozof. Zbiera prvé skúsenosti s organizáciou kultúrnych podujatí v rodnom meste. Ak sa chcete naučiť autenticky zaťahovať po východniarsky, prípadne sa podeliť o podnet na článok o káve či kultúre, rozhodne uchovajte v pamäti mailovú adresu martin.makara@wopss.sk

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter
lista

Mohlo by Vás zaujímať