Testujeme nový web! Zapoj sa do testovania a napíš nám, ako sa ti páči. kontaktuj@wopss.sk Ďakujeme

Odporúčame

Tamara Tainová: Kontroverzná spisovateľka, ktorej tvár nikto nepozná

29. januára 2017 | Blog Na kus reči

Autor:

Vo svojich knihách otvára ťažké témy. Také, ktoré sú pre iných autorov či často aj pre spoločnosť veľkým tabu. Čitateľovi ich však podáva s ľahkosťou a zrozumiteľne. Okamžite ho strhne do deja a zasvätí do problematiky. Ako a prečo vlastne píše spisovateľka, ktorú poznáme pod umeleckým menom Tamara Tainová?

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter

Máš ľahko a rýchlo čitateľný štýl písania. Roky namáhavej roboty, prirodzený talent alebo niečo medzi tým?

Niekto múdry raz povedal, že za dobrým výsledkom je len 10 % talentu a to ostatné je poctivá práca. Pri písaní to platí rovnako. Na svojom štýle som pracovala mnoho rokov, no najviac mi pomohla niekoľkoročná práca v spravodajskej redakcii, ktorá si vyžadovala úderné a presné vyjadrovanie. Táto skúsenosť sa neskôr prirodzene premietla aj do môjho písania.

Keď si dnes pozriem staršie rukopisy, v duchu sa smejem, koľko viet som potrebovala na opísanie nejakej situácie či pocitu. Dnes si vystačím s jedinou.

Túžila som prísť s niečím novým – s niečím, o čom sa v našej krajine síce rozpráva, ale až tak často sa nepíše. Chcela som siahnuť po témach, ktoré sú buď tabuizované, alebo rozdeľujú spoločnosť na niekoľko táborov.

Tvoja prvá kniha bola o mladom homosexuálovi, knihu si písala v prvej osobe. Z akého dôvodu si si vybrala túto problematiku?

S témou som koketovala dlhší čas, no o jej výbere nakoniec rozhodla náhoda. Spoznala som sa s vydavateľkou Evitou Urbaníkovou, ktorá mi ponúkla spoluprácu. Poslala som jej prvé strany svojho rukopisu o mladom homosexuálnom novinárovi Borisovi. Načrtnutý príbeh sa jej zapáčil, a tak vznikla moja prvá kniha.

Dodnes som Evite vďačná, že sa do toho pustila, keďže v roku 2010 to bol pomerne odvážny čin. No a prvá osoba? Chcela som, aby príbeh pôsobil autenticky, a tak som ho napísala ako muž.

Ako si sa dokázala stotožniť so svojim hlavným hrdinom? Čo bolo pri písaní najnáročnejšie?

 Najnáročnejšia bola práve tá prvá osoba. Náročné bolo aj používanie mužského rodu. Neustále som sa mýlila, škrtala a mazala som. Nakoniec sa to v jeden deň zlomilo a príbeh sa začal písať sám. Identifikácia s Borisovým povolaním nebola zložitá, keďže dôverne poznám prostredie, do ktorého som ho umiestnila.

No a identifikácia s jeho orientáciou? Homosexualita predsa nie je len o sexe, pretože ani heterosexualita nie je len o sexe. Pocity, ktoré prežíva Boris, prežíva každý z nás. Láska, smútok, túžba či samota nemajú pohlavie a môj príbeh je v prvom rade o láske a o túžbe po pochopení. A tiež o zaslepenej nenávisti a netolerancii, ktorá dodnes ovláda mnohých ľudí v našej spoločnosti.

Ako na tvoje knihy reagovali homosexuáli? Prijali to s nadšením alebo skôr s kritikou, že sa do ich sveta nevieš vcítiť?

Aj keď som svoju prvú knihu „Je to inak, mami…“ nepísala priamo pre homosexuálov, skôr pre ich rodinných príslušníkov, práve homosexuálov oslovila asi najviac. Prijali ju s obdivom a rešpektom a naozaj dlho neverili, že ju napísala žena, ktorá je hetero. Myslím, že dodnes existujú takí, ktorí tomu neveria.

Po jej vydaní som dostávala mnoho mailov, v ktorých mi čitatelia vyslovovali vďačnosť za to, že som sa do takej témy pustila. A tiež za to, že som ju spracovala tak otvorene, pravdivo a citlivo. Jedna skupina pisateľov sa s hlavným hrdinom úplne stotožnila a tá druhá sa do neho zamilovala.

Tamara Tainová sa stala značkou a značka sa len tak ľahkovážne neopúšťa. A bol tu ešte jeden dôvod – pod pseudonymom píšem lepšie.

Čo ťa vedie k písaniu o citlivých témach, takých, ktoré sú často pre verejnosť tabu?

Ak niekto sleduje slovenský knižný trh, musí dospieť k záveru, že už bolo napísané skoro všetko. Túžila som prísť s niečím novým – s niečím, o čom sa v našej krajine síce rozpráva, ale až tak často sa nepíše. Chcela som siahnuť po témach, ktoré sú buď tabuizované, alebo rozdeľujú spoločnosť na niekoľko táborov. A tak som si pre knihu „Je to inak, mami…“ zvolila tému homosexuality, v druhej knihe s názvom „To prejde“ pokračujem v príbehu o Borisovi, no pridala som aj tému týrania detí.

V tretej knihe „Nemôžem ti povedať viac“ sa venujem odchodu mladých ľudí do zahraničia za lepšími podmienkami, ale aj zákulisiu prostitúcie na Slovensku. Román „Dievča, ktoré sa bálo sovy“ opisuje neobyčajne ťažkú a citlivú tému psychicky chorých ľudí. Borisov osobný príbeh som zakončila v knihe „Milujem, koho chcem“.

Je nejaká ťažká téma, na ktorú by si si pravdepodobne zatiaľ netrúfla?

Takých tém je viac, osobne zatiaľ odkladám dve – rasizmus a pedofíliu. Chystám sa ich spracovať, no cítim, že si vyžadujú dlhú prípravu, rozhovory s odborníkmi a štúdium mnohých podkladov. Ak sa však pýtaš na žáner – neviem si predstaviť, že by som napísala fantasy.

Píšeš pod pseudonymom. Sú dôvodom práve témy, ktorým sa vo svojich dielach venuješ?

Pseudonym vznikol pre potreby prvej knihy – nedokázala som odhadnúť, ako verejnosť príjme román, ktorý nastavuje nelichotivé zrkadlo časti našej spoločnosti. Už pred jeho napísaním som sa stretla s prejavmi nenávisti len pri jemnej obhajobe práv homosexuálov. A tak som si povedala, že nevystavím seba, no najmä svoju rodinu, nenávistnej reakcii zo strany nejakého fanatického čitateľa.

Na moje veľké prekvapenie sa žiadne nenávistné reakcie nekonali, takže by som ďalšie knihy mohla písať aj pod vlastným menom. No Tamara Tainová sa stala značkou a značka sa len tak ľahkovážne neopúšťa. A bol tu ešte jeden dôvod – pod pseudonymom píšem lepšie.

Necenzúrujem sa.

Ako teda vzniklo meno „Tamara Tainová“?

Chcela som meno, ktoré mi nebude nič pripomínať a ktoré v žiadnom prípade nepovedie k mojej osobe. Dodnes nepoznám osobne žiadnu Tamaru, ak vynechám trojročné dievčatko, ktoré býva v našom dome.

A meno Tainová sa mi páčilo od prvého momentu, ako som ho počula. Mnohí si myslia, že sa v ňom skrýva význam slov „tajný“ či „tajomný.“ Pre mňa má iný význam, no ten si zatiaľ nechám pre seba.

Stalo sa ti už, že si na verejnosti stretla neznámych, ktorí sa rozprávali o tvojich knihách?

Niekoľkokrát. V rôznych diskusiách na internete, kam som nevdojak zablúdila, alebo v kníhkupectvách, kde sa trebárs dve dievčence rozhovorili o mojej knihe, ktorú jedna z nich držala v rukách.

Ako sa vyvíjajú tvoje postavy? Majú vopred určený osud alebo ich nechávaš voľne žiť a tvaruješ im život postupne? A vieš vopred, ako sa tvoja kniha skončí?

Začnem od konca. Áno, vždy viem, ako sa kniha skončí. Moja práca na knihe sa začína zakaždým rovnako. Napíšem si prológ a epilóg a potom už treba napísať len tých 300 strán medzi tým. Postavy mávam dopredu premyslené, no už niekoľkokrát sa mi stalo, že si počas písania začali „žiť vlastný život“.

Napríklad v knihe „Dievča, ktoré sa bálo sovy“ je postava klimatológa Kazimíra Slávika. Pôvodne som ho chcela napísať ako nesympatického a zakomplexovaného podivína, ktorý má problém nadviazať akýkoľvek vzťah. Počas písania sa z neho stala originálna a svojím spôsobom veľmi sympatická postava, ktorá si získala mnohých čitateľov.

Vidíš vo svojej tvorbe napredovanie?

Hm, odpoveď na túto otázku musím asi nechať na čitateľov.

Kam siahajú tvoje spisovateľské ambície – je nejaká méta, ktorú si chceš splniť?

Napísať dobrú detektívku.

Čo sa teba týka: čo máš rada, bez čoho nevieš byť a čomu sa snažíš vyhýbať?

Milujem deti, zvieratá, dobré filmy a hudbu. Mám rada more, raňajšiu kávu a knihy Jo Nesba. Neviem si predstaviť deň bez ovocia a mám problém s ľudskou hlúposťou. No a zo srdca nenávidím intrigy, pretvárku, klamstvá a surovcov.

Spisovný jazyk je pre autora niečo ako plátno a farby pre maliara.

Čím sa živíš popri písaní?

Písaním (úsmev). Externe pracujem pre jeden internetový portál, pre ktorý píšem a redigujem články.

Ako sa snažíš bojovať s nekreatívnymi chvíľkami? Alebo také nemáš?

Ak sa pod kreativitou myslí vymýšľanie kníh, tak občas mám pocit, že píšem ešte aj v snoch. Ak je to o všeobecnej tvorivosti – okrem písania rada fotografujem, vymýšľam nové recepty, no najmä nepretržite niečo mením v byte. Prehadzujem zariadenie, mením farebné doplnky, obrázky alebo len vankúše na sedačke.

Mala si už chuť s písaním skončiť?

Veľakrát. Ale keďže bez písania nedokážem žiť, po niekoľkých dňoch ma to vždy prešlo.

Čo by si poradila ľudom, ktorí začínajú písať?

Aby veľa čítali a najmä, aby dokonale ovládali slovenský jazyk. Nech sa nespoliehajú na to, že nejaká redaktorka to nakoniec opraví. Rukopis plný chýb mnohokrát končí „v koši“ a nedostáva žiadnu šancu. Spisovný jazyk je pre autora niečo ako plátno a farby pre maliara. Žiadny maliar by nikdy neuspel, ak by mal obraz pokvackaný mastnými škvrnami alebo plátno prederavené hrdzavým klincom.

Za poskytnutie priestorov a materiálu pri fotení ďakujeme Martinus.sk.

Foto: wopss.sk/Michal Lukáč

Tamara Tainová je…

…slovenská autorka píšuca pod pseudonymom. Napísala päť úspešných kníh o kontroverzných témach. Nebojí sa venovať otázkam týkajúcich sa homofóbie, týraniu detí, ľahostajnosti a morálnom úpadku spoločnosti. Dlhé roky pracovala v spravodajstve. Má rada zvieratá a deti, neznáša intrigy a faloš.

Krátke okienko otázok

Tri slovenské knihy, ktoré odporúčaš: Ľubovoľné tri od Dominika Dána.

Tri knihy, ktoré ťa najviac zaujali za uplynulý rok: Pravda o afére Harryho Queberta, Syndróm  E, Cestujem sama

TOP kniha, ktorú si kedy čítala: Robert Ludlum – Chancellorov rukopis alebo Robert Merle – Muži pod ochranou

Tvoj literárny vzor: Jo Nesbø


 

O autorovi

Simona Almášiová

Simona Almášiová

Je hrdá východniarka s trvalým pobytom v Gelnici, no nájdete ju aj v Bratislave a najnovšie v Nitre. Študuje výživu ľudí. Miluje leto, písanie a svojho psa. Je romantik a večný snílek. Hoci geografiu veľmi neovláda, prstom blúdi po mape. Avšak volanie domoviny je silnejšie ako cestovateľské pokušenie. Píše o všetkom, čo je na Slovensku pekné. Poznáte niečo také? Napíšte jej na: simona.almasiova@wopss.sk

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter
lista

Mohlo by Vás zaujímať