Testujeme nový web! Zapoj sa do testovania a napíš nám, ako sa ti páči. kontaktuj@wopss.sk Ďakujeme

Odporúčame

Veronika Janečková: Notifikácie na telefóne sú klamstvom, že sme dôležití

29. septembra 2017 | Blog Na kus reči

Autor:

Mladú Slovenku Veroniku Janečkovú život pri hľadaní samej seba a šťastia zaviedol na malý tichý filipínsky ostrov. Odtiaľ pracuje pre svetové firmy zvučných mien, spoznáva miestnu kultúru, radosť zo života a uteká od materializmu k jednoduchosti a prirodzenosti života.

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter

Kde sa cítiš najviac doma? V historickom Martine, upršanom Londýne či na tropickom ostrove Siargao vo Filipínach?

Narodila som sa na Slovensku, desať rokov som žila v Londýne a posledný rok žijem na Filipínach. Pravda je taká, že pocit domova pociťujem na všetkých troch miestach. Tento rok je pre mňa veľmi dôležité cítiť spojenie s prírodou, práve preto prirodzene inklinujem k miestam v prírode.

Asi aj preto môj nedávny krátky pobyt v Londýne, ktorý bol síce spojený s určitým komfortom, atmosférou veľkomesta na mňa už pôsobila skôr stresujúco. Naopak, veľmi mi vyhovoval čas strávený v Martine, kde som mohla pracovať v pokoji a užívať si krásnu prírodu. Rovnako sa už teším na Filipíny a na pocit prežívaný v oceáne.

Aký bol prechod z ruchu veľkomesta na pokojný filipínsky ostrov?

Nasledovala som svoje pocity a inštinkt. Počas mojej prvej dovolenky mi to miesto učarovalo. Práve tam som si uvedomila, že život, ktorý som žila v Londýne, bol úplná absurdita. Pocítila som túžbu stráviť na Filipínach dlhší čas. Rozhodla som sa zanechať život v Londýne a presťahovať sa na maličký ostrov Siargao.

Bolo to presne to, čo som potrebovala. No nebolo to vôbec jednoduché. Prechod nebol bez prekážok a výziev. Z totálne vyspelého sveta, kde má všetko svoje pravidlá, zabehnutý systém, služby nastavené na najvyšší komfort, kde všetko funguje, som prišla do krajiny, kde je problém vybrať si peniaze z bankomatu, kde práčku v domácnostiach vôbec nenájdete, a sú momenty, keď ste vďační, ak sa môžete „osprchovať“ aspoň v daždi pod odkvapom.

Išla som tam však s úplne otvorenou mysľou a žiadnymi očakávaniami. Takže frustrácie sa veľmi rýchlo  pretransformovali na príležitosti naučiť sa niečo nové.

Takto vyzerá oddych spojený so samoštúdiom.

Takto vyzerá oddych spojený so samoštúdiom.

Čo ťa život v exotike naučil?

Že na svete sú oveľa dôležitejšie veci, ako mať prestížne tituly, pracovné pozície a drahé veci. Celý život som naháňala šťastie a snažila sa pochopiť, čo šťastie vôbec znamená. Aj keď som mala na moment pocit, že už ho mám, vždy sa viazalo na nejaké externality – napríklad na tie vyššie uvedené „trofeje“, prípadne na akceptáciu od okolitého sveta – a teda bolo krátke a po ňom nasledovalo naháňanie niečoho ďalšieho alebo dokonca smútok a prázdnota.

Doterajší pobyt v exotike bol pre mňa akousi čerešničkou na torte v mojej ceste hľadania. V podstate som tam našla seba a naučila som sa o sebe samej nesmierne veľa. Uvedomila som si, ako veľmi je v dnešnej „vyspelej“ spoločnosti potláčané krásne a hodnotné ľudské využívanie intuície či využívanie nášho prirodzeného spoločenského cítenia. Potláčaná je kreativita, možnosť ponoriť sa do aktivity celým bytím. Práve naopak, to, kam vyspelý svet speje, je závislosť od systému, klamstvo, že notifikácie na telefóne znamenajú, že sme dôležití, a čoraz väčšie vzájomné vzďaľovanie sa.

Terajšiu cestu za hľadaním šťastia som ukotvila v sebe – v úprimnom prijatí samej seba a tak isto prijatím každého človeka a momentu. Malý ostrov v rozvojovej krajine bol na takéto niečo naozaj výborným tréningom. Najviac som trénovala trpezlivosť, akceptáciu, ako nechať veci a ľudí ísť či ako zvoľniť. Niekomu, koho celý život charakterizovala ambicióznosť a dravosť, to vôbec nešlo jednoducho.

Na tvojom blogu som čítala, že miestni na otázku „Ako sa máš?“ odpovedajú „Marajaw karajaw.“ Čo to znamená?

„Marajaw karajaw“ znamená „very good nice“  (preložené do filipínskej angličtiny, pozn. red.), čiže „veľmi dobre, krásne“. Pre mňa je to symbol ich prístupu k životu. Avšak tento výraz naberá na kompletnosti až vtedy, keď si pri tom predstavíte vyškereného Filipínca. Toľko, koľko som sa za posledný rok nasmiala na Filipínach, som sa asi nenasmiala od detstva. Keď som prišla na ostrov, bola som naozaj dosť zaskočená, že domáci riešili všetko, aj nezdary, smiechom. Smejú sa a robia si žarty jeden z druhého. Tak zistíte, že sa zrazu nie je na čo hrať, a možno aj to prialo mojej seba terapii.

Ľudia, ktorí sa zdajú byť na prvý pohľad veľmi chudobní, sú v skutočnosti nesmierne bohatí, dokážu si prirodzene vychutnať podstatu bytia. Žiť s nimi v tých istých podmienkach našťastie znamenalo pochopiť túto skutočnosť a odkukať od nich životné triky, o ktorých sa môže motivačným koučom iba snívať.

Aj keď sa môže zdať, že ide o obrázok z dovolenky, opak je pravdou. Toto je Veronikine pracovné prostredie.

Aj keď sa môže zdať, že ide o obrázok z dovolenky, opak je pravdou. Toto je Veronikine pracovné prostredie.

Pracuješ online, v portfóliu máš niekoľko úspešných projektov… Čo takáto práca obsahuje?

Spoluprácu s ľuďmi, s ktorými tvoríme buď digitálne, alebo fyzické produkty a servisy. Viac-menej je moja práca online len spolovice. Aj fyzický komponent mojej prace je totiž veľmi dôležitý – konkrétne ide o doručenie tréningov a workshopov ľuďom a trávenie času s nimi. Aj v prípade pôsobenia v inovačnom štúdiu v Londýne alebo pri práci na magazíne Odviati išlo vždy o prepojenie offline a online sveta, čo mi veľmi vyhovuje.

Pri mojej práci je najdôležitejšia komunikácia a pochopenie sa. Vediem tím ľudí, z ktorých každý niečo tvorí. Budujem nove vzťahy a učím sa o trhu. To všetko o ľuďoch, o maximalizácii ich potenciálu a o nájdení spoločných cieľov, príležitostí na spoluprácu.

Vytváraš si vlastnú realitu, aký máš na to „recept“?

Každý si vytvára vlastnú realitu, a to svojimi myšlienkami. Otázne asi je, do akej miery si to uvedomuje a vôbec robí niečo s týmto privilégiom. Ja myšlienky spracovávam pomocou pravidelnej reflexie. To mi pomáha zistiť, čo chcem a čo nie. A taktiež ich spracovávam prehlbovaním povedomia a poznania, čo mi zase pomáha vpustiť do života nové podnety. Často nahlas vyslovujem to, čo chcem a ako to chcem, a venujem tomu lásku a energiu. Mám poznámkový zošit, kde si píšem priority, používam „to do list“. Úplne jednoduché, ale účinné.

Posledná vec je výber ľudí v živote. „S kým si, taký si“ neznamená len to, že naše okolie formuje nás a my sa stávame súčasťou nejakej kultúry alebo hodnotového systému, ale hlavne to, že v momentoch, keď ideme úplne proti prúdu a udávame nový smer, nás naše okolie neodsúdi, nekladie nám prekážky pod nohy, no miesto toho nám pomôže z našej vízie spraviť niečo ešte oveľa úžasnejšie. Všetko, čo som vymenovala, súvisí so slobodou, ktorá je mylne spájaná s materiálnym bohatstvom. Z môjho pohľadu je to ale celé o myšlienkach.

O autorovi

Simona Almášiová

Simona Almášiová

Je hrdá východniarka s trvalým pobytom v Gelnici, no nájdete ju aj v Bratislave a najnovšie v Nitre. Študuje výživu ľudí. Miluje leto, písanie a svojho psa. Je romantik a večný snílek. Hoci geografiu veľmi neovláda, prstom blúdi po mape. Avšak volanie domoviny je silnejšie ako cestovateľské pokušenie. Píše o všetkom, čo je na Slovensku pekné. Poznáte niečo také? Napíšte jej na: simona.almasiova@wopss.sk

Zdieľaj a ukážeš pekné veci o Slovensku
Share on FacebookTweet about this on Twitter
lista

Mohlo by Vás zaujímať